Nikto nie je transgender. 1. časť: Pravdu o ľudskej osobe nemožno poprieť

15. septembra 2021   Spoločnosť

V dokumente s názvom Katechéza o ľudskej osobe a rodovej ideológii biskup Michael F. Burbidge z Arlingtonskej diecézy vo Virgínii vysvetľuje: Boh a Cirkev učia, že človek „je stvorený ako muž alebo žena“ a že „nikto nie je transrodový“.

„Cirkev učí, že človek je stvorený ako muž alebo žena. Nikto nie je transsexuál (…). Cirkev neučí, že ľudia, ktorí prežívajú rodovú dysfóriu alebo zmätok, sú nemorálni alebo zlí. Škodlivé lekárske alebo chirurgické zákroky, to je cesta, ktorá je objektívne nesprávna a škodlivá na mnohých úrovniach,“ zdôraznil hierarcha. Dodal, že Cirkev chce takýchto ľudí viesť k pravde a uzdraveniu.

Biskup poukázal na to, že „V poslednom desaťročí naša kultúra zažila rastúcu akceptáciu gender ideológie, to znamená tvrdenia, že biologické pohlavie a osobná identita nesúvisia a v skutočnosti môžu byť vo vzájomnom protiklade.“

Podľa tohto názoru ľudskú identitu si človek určuje sám, čiže stáva sa voľbou jednotlivca. V dôsledku toho naša kultúra zažíva prudký nárast počtu osôb, ktoré deklarujú, že ich identita je nezlučiteľná s ich biologickým pohlavím. Pokusy vyhovieť takýmto tvrdeniam už viedli k masívnym otrasom v našich sociálnych, právnych a zdravotníckych systémoch.

Podľa hierarchu je táto situácia „vážnou výzvou pre všetkých členov Cirkvi, pretože predstavuje pohľad na ľudskú osobu, ktorý je v rozpore s pravdou“.

Duchovný sa pýta, prečo sa dnes deti v školách učia, že „si môžu vybrať svoje pohlavie“. Poukazuje na to, že „za všetkým je rodová ideológia“.

„Rodová dysfória je psychický stav, pri ktorom biologický muž alebo žena začína pociťovať, že jeho/jej emocionálna resp. psychická identita nezodpovedá biologickému pohlaviu, a v dôsledku toho prežíva klinicky významný distres. Situácie rodovej dysfórie by sa mali vždy riešiť s pastoračnou láskou a súcitom zakoreneným v pravde. Je potrebné vyhnúť sa akejkoľvek nespravodlivej diskriminácii či zbytočnej necitlivosti pri reagovaní na takéto situácie resp. snažiť sa ich napraviť,“ napísal arlingtonský biskup.

Podľa neho však pravdu o našej stvorenej prirodzenosti a ľudskej sexualite nemožno „popierať ani zastierať“. V skutočnosti si láska vždy vyžaduje jasnú prezentáciu pravdy. Ako poznamenal pápež Pavol VI., je vynikajúcim prejavom lásky k dušiam nezabudnúť na nič v spásonosnom učení o Kristovi. Z medicíny, prirodzeného práva a Božieho zjavenia vieme, že každý človek je stvorený ako muž alebo žena od momentu počatia. „Treba zdôrazniť,“ píše pápež František, „že biologické pohlavie a sociokultúrnu úlohu pohlavia možno rozlišovať, ale nie oddeľovať… Jedna vec je chápať ľudskú krehkosť a zložitosť života a druhá akceptovať ideológie, ktoré sa snažia oddeliť neoddeliteľné aspekty reality.“

Jednota duše a tela

Dokument, ktorý pripravil biskup, predstavuje učenie katolíckej Cirkvi o rodovej identite a transrodových otázkach a obsahuje aj niekoľko pastoračných komentárov. „Cieľom dokumentu nie je predvídať alebo riešiť každú situáciu. Skôr podáva zásady katolíckeho učenia, ktoré majú veriacich povzbudiť a usmerniť v reakcii na čoraz ťažšiu kultúrnu situáciu,“ píše.

Hierarcha pripomína, že ľudská osoba, stvorená na Boží obraz, je bytosť, ktorá je zároveň telesná aj duchovná. Každú ľudskú bytosť chce Boh a „ľudské telo má podiel na dôstojnosti Božieho obrazu: je to ľudské telo práve preto, že ho oživuje duchovná duša, a celá ľudská osoba sa má stať v Kristovom tele chrámom Ducha.“

„Jednota duše a tela je taká hlboká, že dušu musíme považovať za formu“ tela, to znamená, že vďaka duchovnej duši sa hmotné telo stáva živým, ľudským telom; duch a hmota v človeku nie sú dve spojené prirodzenosti, ale ich kombinácia tvorí jednu prirodzenosť. Učenie Cirkvi je založené na troch princípoch, ktoré možno poznať ľudským rozumom. Po prvé, človek je vtelená duša, kombinácia duchovného a fyzického. Ľudská duša je stvorená, aby oživovala jedno konkrétne telo. Byť ľudskou osobou znamená byť jedným telom a dušou od momentu počatia.

„Takto telo odhaľuje nielen dušu, ale aj osobu; osoba ako jednota tela a duše pôsobí prostredníctvom tela. Teda telo každej ľudskej bytosti, ktoré jej dal Boh od momentu počatia, nie je ani cudzie, nie je ani príťažou, ale neoddeliteľnou súčasťou osoby,“ učí hierarcha.

Biskup dodáva, že „podľa autoritatívneho svedectva Písma (porov. Gn 1,27) je ľudská osoba stvorená ako muž alebo žena. Ľudská duša je stvorená, aby oživovala a stelesňovala jedno konkrétne telo, konkrétne mužské alebo ženské. Ľudské pohlavie je nemenná biologická realita, ktorá je určená pri počatí. Pohlavné telo odhaľuje Boží plán nielen pre každého človeka, ale aj pre všetky ľudské bytosti a vytvára nás vo vzťahu s ostatnými živými bytosťami,“ zdôrazňuje autor.

Duchovný pripomína slová pápeža Františka, že „oceniť vlastné telo v jeho ženskosti alebo mužskosti je nevyhnutné, aby sme sa dokázali rozpoznať pri stretnutí s niekým iným“.

„Uvedomenie si, že ľudské osoby sú súčasťou ľudskej ekológie, nám pripomína, že aj ľudské bytosti majú prirodzenosť, ktorú musia rešpektovať, a s ktorou nemôžu ľubovoľne manipulovať. Ľudské telo má neoddeliteľný prirodzený význam. Prostredníctvom tela prichádzame do kontaktu nielen s inými ľuďmi, ale aj s morálnym zákonom, ktorý je vpísaný do našej prirodzenosti. Sexualita ovplyvňuje všetky aspekty ľudskej osoby v jednote jej tela a duše. Platí to najmä pre afektivitu, schopnosť milovať a plodiť deti a vo všeobecnosti pre schopnosť vytvárať putá spoločenstva s ostatnými. Každý muž a každá žena by mali uznať a prijať svoju sexuálnu identitu,“ uvádza sa v ňom.

Hierarcha poukazuje na to, že hoci môžu existovať „rôzne spôsoby, akými osoba môže vyjadriť svoju rodovú identitu ako muž alebo žena, v súlade s normami a zvyklosťami konkrétnej doby alebo kultúry“, alebo osoba môže mať „nezvyčajné záujmy“, to „nemení jej rodovú identitu ako muža alebo ženy“.

Rozdiely medzi mužom a ženou „smerujú k ich vzájomnému dopĺňaniu sa v manželstve: a tieto rozdiely sú mimo tohto vzťahu nepochopiteľné“.

„Muž a žena boli stvorení jeden pre druhého – nie preto, žeby ich Boh nechal napoly stvorených a neúplných: stvoril ich, aby tvorili spoločenstvo osôb, v ktorom každý môže byť pomocníkom toho druhého, pretože sú si rovní ako osoby (kosť z mojich kostí…) a vzájomne sa dopĺňajú ako muž a žena. V manželstve ich Boh spája takým spôsobom, že vytvorením jedného tela môžu odovzdávať ľudský život (…). Tým, že muž a žena odovzdávajú ľudský život svojim potomkom, sa ako manželia a rodičia jedinečným spôsobom podieľajú na diele Stvoriteľa.“

„Fyzické, morálne a duchovné rozdielnosti a vzájomné dopĺňanie sa smerujú k dobru manželstva a rozkvetu rodinného života. Harmónia páru a spoločnosti čiastočne závisí od toho, ako sa obe pohlavia navzájom dopĺňajú, ako prežívajú svoje potreby a vzájomnú podporu. Pohlavné rozdiely sú základom rodinného života. Deti potrebujú a majú právo na otca a matku. Tieto pravdy o ľudskej osobe, prístupné prirodzenému rozumu, nadobúdajú v kresťanskom svetonázore mimoriadnu dôstojnosť a poslanie. Telo nie je obmedzením alebo izoláciou, ale jednotou s dušou v živote milosti a slávy, ku ktorej je ľudská osoba povolaná,“ pripomína biskup.

„Podobne aj vzťah medzi mužom a ženou ako mužským a ženským má transcendentný význam. Ich komplementárne spojenie slúži ako ikona Kristovho manželstva s Cirkvou (porov. Ef 5,31–32). Prostredníctvom plodenia manželia prijímajú na svet nový život a stávajú sa spoločenstvom osôb, ktoré charakterizuje Trojicu,“ zdôrazňuje.

Hierarcha pripomína otázku dedičstva prvotného hriechu a zničenia pôvodnej harmónie, ktorú chcel Stvoriteľ. Jedným z odkazov je „disharmónia a odcudzenie medzi telom a dušou. Preto Adam a Eva hneď po hriechu pocit odcudzenia od vlastného tela prejavovali tým, že sa ho snažili skryť. Každý prežíva túto disharmóniu rôznym spôsobom a v rôznej miere. Nepopiera však hlbokú jednotu tela a duše ľudskej osoby. Pravda Kristovej Cirkvi nás utvrdzuje v poznaní tejto jednoty, ktorá je tak často zatemnená naším pádom do hriechu. Obnovenie tejto pôvodnej harmónie, ktorá sa tu začala pôsobením Kristovej milosti, sa uskutoční pri vzkriesení tela v posledný deň,“ zdôrazňuje duchovný.

V súvislosti s „rodovou dysfóriou“ píše, že „človek môže prežívať toto napätie a odcudzenie medzi telom a dušou tak hlboko, že si to vyžaduje vnútorný pocit sexuálnej identity odlišnej od svojho biologického pohlavia. Tento stav bol v roku 2013 definovaný Americkou psychiatrickou asociáciou ako rodová dysfória. Z teologického hľadiska nie je skúsenosť tohto vnútorného konfliktu sama osebe hriešna, ale treba ju chápať ako poruchu, ktorá odráža širšiu disharmóniu spôsobenú prvotným hriechom. Je to obzvlášť bolestná skúsenosť s ranami, ktorými všetci trpíme v dôsledku prvotného hriechu. Ku každému človeku, ktorý prežíva tento stav, treba pristupovať s rešpektom a spravodlivo.“

Nie je však prijateľné „akceptovať mylné tvrdenie, že niektorí ľudia vrátane detí a mladých ľudí sú v nesprávnom tele, a preto musia podstúpiť zmenu pohlavia, aby sa zmiernilo utrpenie alebo aby sa vyjadrila osobná autonómia. Niekedy ide o psychosociálne zmeny: osoba si vytvorí novú identitu, ktorú posilňuje iné meno, iné zámená a iný šatník. V iných prípadoch ide o lekárske alebo chirurgické zmeny: osoba sa snaží o chemické alebo chirurgické zásahy, ktoré menia telesné funkcie a vzhľad, alebo dokonca oslabujú či ničia zdravé reprodukčné orgány,“ uvádza sa v dokumente.

Duchovný sa dôrazne postavil proti „kultúrnemu, medicínskemu a právnemu ospravedlňovaniu vlastnej identity – prístupu nazývanému afirmácia pohlavia. Z kultúrneho hľadiska tieto nároky spochybnili právo, medicínu, vzdelávanie, obchod i náboženskú slobodu. Predstavujú tiež dôležité pastoračné výzvy pre kňazov i veriacich diecézy,“ poznamenal.

„Z biológie vieme, že pohlavie človeka je geneticky určené pri počatí a je prítomné v každej bunke tela. Pretože telo nám hovorí o nás samých, naše biologické pohlavie v skutočnosti poukazuje na našu neodňateľnú identitu muža alebo ženy. Takzvaná zmena teda môže zmeniť vzhľad a fyzické vlastnosti človeka (hormóny, prsia, pohlavné orgány atď.), ale v skutočnosti nemení pravdu o identite človeka ako muža alebo ženy, pravdu, ktorá sa odráža v každej bunke tela. V skutočnosti žiadne maskulinizujúce alebo feminizujúce hormóny alebo chirurgické zákroky nemôžu zmeniť muža na ženu a ženu na muža,“ píše sa ďalej.

Aká by mala byť kresťanská odpoveď na propagandu rodovej ideológie? „Kristov učeník chce milovať všetkých ľudí a aktívne sa usilovať o ich dobro. Znevažovanie alebo zastrašovanie akejkoľvek osoby, vrátane tých, ktoré zápasia s rodovou dysfóriou, by sme mali odmietnuť ako úplne nezlučiteľné s Evanjeliom.“

V takejto citlivej oblasti identity však hrozí veľké nebezpečenstvo nesprávnej lásky a falošného súcitu. V tejto súvislosti musíme pripomenúť: iba to, čo je pravdivé, môže byť v konečnom dôsledku pastoračné. Kresťania musia vždy hovoriť a konať s láskou a pravdou. Podľa príkladu apoštola Pavla sa majú snažiť hovoriť pravdu s láskou (porov. Ef 4,15).

„Tvrdenie o transrodovosti alebo túžba po zmene vychádza z nesprávneho vnímania ľudskej osoby, odmieta telo ako dar od Boha a vedie k vážnemu poškodeniu. Potvrdzovať niekomu identitu, ktorá je v rozpore s jeho biologickým pohlavím, alebo potvrdzovať jeho želanú zmenu, znamená zavádzať ho. Zákon graduality nás síce môže viesť k tomu, aby sme rozoznali najlepší čas na oznámenie celej pravdy, ale v žiadnom prípade nesmieme človeka utvrdzovať v omyle.„

dokončenie v II. časti

PDF (formát pre tlač)