Načo sú sviatočné dni Pána?

9. augusta 2026   Cirkev

„Toto sú Pánove sviatočné dni so sviatočným zhromaždením, ktoré budete sláviť v určenom čase.“
(Lv 23,4)

Svätiť každú nedeľu prikázal nám sám Pán Boh svojím príkladom pri stvorení sveta i svojím doslovným príkazom. Okrem nedele niektoré dni v roku zasvätiť k poklone Pána, ku cti Panny Márie a iných významných Svätých naložila nám Cirkev svätá týmito slovami: „Zasvätené sviatky svätiť.“ Tieto sviatky Cirkvou ustanovené zasvätiť máme práve tak ako nedele: odložiť všetky ťažké (služobné) práce, zdržiavať sa od všetkých hádok, predpoludním i popoludní prísť do chrámu Božieho, pristúpiť k svätým sviatostiam, čítať nábožné knihy a vôbec konať skutky milosrdenstva.

Keďže všetko toto ste už počuli pri výklade tretieho prikázania Božieho, teraz pri vysvetľovaní prvého cirkevného prikázania chcem vás poučiť, prečo naložila Cirkev svätiť sviatočné dni Pána. Pohla ju k tomu vážna príčina, pozorne počúvajte.

Istý otec mal troch synov. Všetkých troch veľmi miloval. Tento otec mal jednu vzácnu pamiatku, totižto jeden zlatý prsteň. Ten prsteň prechádzal z otca na syna. U koho bol ten prsteň, ten bol hlavou rodiny. Tento prsteň mal tú tajnú silu, že jeho majiteľ bol milý Bohu i ľuďom. Keďže ten otec rovnako miloval všetkých troch synov, nevedel sa rozhodnúť, ktorému z nich dá ten kúzelný prsteň. I čo urobil? Potajomky dal zhotoviť ešte dva prstene, podobné tomu pravému prsteňu a potom po jednom zavolal svojich synov a každému dal na pamiatku jeden prsteň. Po otcovej smrti synovia vec doniesli pred súd, aby rozhodol, ktorý z nich má ten opravdivý prsteň, ale súd nevedel im to rozsúdiť.

Ako títo synovia s prsteňom, podobne zaobchádzajú so svätou Cirkvou Kristovou i rozličné stránky kresťanské, nevedia rozsúdiť, ktoré je pravé náboženstvo Kristovo. Ó, vy krátkozrakí ľudia, či neviete, že pôvodná, pravá Cirkev Kristova musí mať akúsi tajnú, okúzľujúcu silu? A či viete, čo činí katolícku Cirkev tak milou, tak čarokrásnou? Sviatočné dni. Či viete čo lákalo ľudí do Cirkvi Kristovej? Sviatočné dni. Vezmime len do ohľadu sv. Vianoce. Tichá noc je, ku polnoci zahlaholia zvony. Na hlas zvonov za tej tmavej noci rozžíhajú sa stá a stá svetiel, každý sa ponáhľa do kostola. Celý chrám skvie sa od svetla. Sviatočne odetý kňaz kľaká pred oltárom, klania sa Ježiškovi zostúpivšiemu z Neba, z úst veriacich zaznie pieseň: „Narodil sa Kristus Pán, veseľme sa!“ Kde je ten kresťan, ktorý toto vidiac a počujúc neronil by slzy od radosti? „Boh sa uponížil, stal sa dieťaťom, aby nás učinil dietkami Božími!“ Sám tento sviatočný deň stojí za tisíc kázní, najdôraznejšie ohlasuje ten veľký príkaz: „Ľudia, milujte Ježiša!“

Tak sa vec má i s ostatnými sviatočnými dňami, tajomstvá nášho vykúpenia do srdca nám vtlačia tak, ako pečiatka vtlačí meno svojho pána do mäkkého vosku. Každý sviatočný deň predstavuje nám život Ježiša, otrasie našou dušou, dojme naše srdce tak, že kresťan radostne zvolá s apoštolom: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus.“ (Gal 2,20)

Odoberte viere sviatočné dni, stane sa ona neslanou, nechutnou miešaninou, stratí ona tú pôvabnosť, s ktorou ona tvorí a udržuje kresťanské povedomie; bez sviatočných dní človek ani nevie, čo verí, po troche zhodí zo seba ráz kresťanský, stane sa neveriacim pohanom, ba ešte podlejším, zvlečie zo seba dôstojnosť ľudskú a stane sa po zemi plaziacou sa zverskou bytnosťou, dobytkom.

Hovoria, že život je ťažký, čas je drahý, niet kedy sviatkovať a preto i sviatok zneuctia ťažkou prácou. Hrkocú stroje, dymí sa z komínov vo fabrikách, remeselník klepe, búcha, roľník zváža, domnievajú sa, že tým získajú. Ale čo vidíme? Vidíme hrdlačenie, mozoľovanie bez prestania, ale nevidíme zdar, lebo práca vo sviatok konaná nemá Božie požehnanie. Teraz nemajú kedy odpočívať, znesväcujú sviatky, – čakajte, i po smrti nebudete mať odpočinku v Pekle.

Sviatočné dni povznesú myseľ našu k Otcu nebeskému. Tohoto láskavého Otca surovým nevďakom urazili naši prarodičia, radšej verili diablovi ako pravdovravnému Bohu. Čo by si boli zaslúžili za svoj hriech? Večné zatratenie. A predsa ten urazený Boh sám ponáhľa sa im na pomoc. Svojho jednorodeného Syna vydal na vykúpenie hriechu. Syn Boží celý svoj život obetoval za spasenie ľudské: učil liečil, uzdravoval, mŕtvych kriesil, pomáhal ubiedeným, tešil smutných až napokon prehorkým umučením svoj život položil za nás. Jeho láska bola silnejšia než smrť, založil Prevelebnú Sviatosť oltárnu, aby až do skončenia sveta zostal medzi nami. Keď sa na tieto dobrodenia Božie rozpomíname, citom vďaky naplnení padneme na kolená a zvoláme s korunovaným prorokom: „Čím sa odvďačím Pánovi za všetko, čo mi dal?“ (Ž 116,12)

V Starom zákone Židia upadli do perzského zajatia. Peržania nenávideli Židov. Hlavný dôstojník, Aman, naviedol kráľa, aby v posledný mesiac v roku, trinásteho dňa v mesiaci dal zavraždiť všetkých Židov počnúc od detí až do starcov spolu s dievkami a ženami. Medzi Židmi nachádzal sa istý popredný muž menom Mazdochej. Tento dal svoju chovanicu, Ester, perzskému kráľovi, aby ona u kráľa zastávala svojich súkmeňovcov. I odkázal Mazdochej svojej chovanici, Ester do kráľovského dvora, aby išla ku kráľovi a orodovala za svoj ľud. Keď Ester prišla pred kráľa, vidiac jeho prísnu tvár zamdlela od strachu, ale kráľ zmiloval sa nad ňou, vypočul jej prosbu i odvolal svoj rozkaz. Tak sa oslobodili Židia od zahynutia. Na pamiatku tohoto vyslobodenia Židia podnes svätia sviatok, ktorý Purim nazývajú.

Drahí kresťania! O koľko viac príčiny máme my vďaky vzdávať Bohu za veľkú milosť vykúpenia, že skrze smrť Kristovu vytrhnutí sme z nebezpečenstva večného zatratenia. Na dôkaz tejto našej vďaky ustanovené sú sviatočné dni nášho Pána Ježiša Krista. Buď nám teda svätý každý sviatok, aby sme hodní učinení boli prisľúbení Kristových!

Vo veľkom meste nadobúda človek mnoho skúseností. V sobotu večer, ako sa prechádzam, videl som pred jedným veľkým domom stáť celý zástup žien, chudobne boli oblečené a podajedna mala okolo seba i drobné deti. Zvedavý som bol, čo chcú tie ženy. Na dopytovanie dozvedel som sa, že je tam výplata. Tie ženy striehli tam na svojich mužov. Ako vyšiel jeden muž, hneď pribehla k nemu jeho žena, s plačom-nárekom chytala ho, obstáli ho i deti, pýtali-žobrali od neho jednu-dve zlatky. Muž drzo odstrčil plačúcu ženu, ale tá opäť postavila sa mu do cesty, kým jej nehodil niekoľko zlatých. Tak to šlo rad-radom, dokiaľ celé robotníctvo nevyšlo a tiahlo do demokratického spolku, kde hriešnym hýrením až do pondelku prepili svoj celotýždňový zárobok.

Tak hľa, najmiljší, komu netreba sviatku, tomu netreba ani Boha, všetok svoj groš zanáša do krčmy, diablovho kostola, ten driape sa len za márnosťou pozemskou, pre časnosť zabúda na večnosť. Potrebuje teda niečo ten krehký človek, čo ho k šľachetnejšej, svätejšej myšlienke povzbudí, jeho myseľ a srdce k Bohu povznesie, čo ho z trhoviska tohoto sveta do vinice Pánovej povolá, čo driemajúcu horlivosť jeho vždy znova prebudí. Nato sú sviatočné dni, v ktorých Cirkev svätá prikazuje odpočinok tela, ohlasuje slovo Božie, so svojou obetou omše svätej udeľuje požehnanie na naše práce, našu dušu vyzdvihuje z blata a napája naše srdcia potokom duševných rozkoší (porov. Ž 36,9). Veľký rozdiel je medzi kvapkou a medzi morom, medzi zrnkom prachu a medzi zemeguľou, taký rozdiel je medzi duševnou rozkošou sviatočné dni svätiaceho kresťana a medzi zverskými radovánkami sviatky znevažujúceho človeka.

Cirkev svätá mnohých vyobcovala zo svojho lona, lebo neboli jej veriacimi dietkami; mnohí sami zanechali našu Cirkev, lebo neboli jej poslušnými dietkami, ale ešte viac budú vyhostení z Neba, lebo sú nehodnými dietkami Cirkvi. Vy buďte verné, poslušné a hodné dietky našej svätej Cirkvi: sväto zachovávajte sviatočné dni. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, II. zväzok – O prikázaniach, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)