Na sviatok sv. Petra a Pavla

Dr. Gašpar Radošinský
29. júna 2025   Svätec týždňa

Buďme apoštolmi!

V duchu sa prenesme do Ríma do mamertínskeho žalára, kde sú uväznení dvaja úctyhodní starci. Na rukách majú železné reťaze, ktorými sú prikovaní k stĺpu. Staroba a mnohé starosti poznačili ich tváre hlbokými vráskami a trochu ohli ich postavy. Nie sú smutní alebo zronení, ba naopak, ich tvárou zavše zablysne lúč spokojnosti a radosti, lebo vedia komu slúžili a pre koho žili, a teraz už len túžia, aby sa s Pánom čo najskôr uvideli. Úzkym okienkom žalára dívajú sa na krásnu modrú oblohu slnečného juhu. Azda ich zrak zaletel až k trónu Baránka, kde im anjeli vijú vavrínové vence víťazstva ako odmenu za ich statočný životný boj. Možno už zajtra ich vyvedú na popravisko, kde jedného z odsúdencov ukrižujú a druhého mečom zotnú. Urobia im tak preto, lebo viac poslúchali Boha než ľudí.

I. Tieto postavy sú ti drahý kresťan dobre známe. Sú to slávne kniežatá apoštolské – sv. Peter a sv. Pavol, jeden z nich hlava Cirkvi, prvý pápež, a druhý veľký apoštol národov.

Dnes sa trochu ohrejme na týchto bohatierskymi cnosťami ozdobených životoch! – Peter bol povolaním rybár. O svojom Majstrovi vydal krásne svedectvo, keď o ňom verejne vyhlásil: „Ty si Kristus, Syn Boha živého!“ – Spasiteľ ho za to nazval skalou, na ktorej založil katolícku Cirkev. Peter vrúcnou láskou miloval Pána a bol hlbokoveriacim mužom. Keď sa mnohým učenie Kristovo pozdávalo ťažkým, nepochopiteľným a chystali sa Pána opustiť, tu Peter zvolal: „Pane, ku komu pôjdeme? Ty máš slová života večného!“ (porov. Jn 6,69). Vieme, že Peter mal raz slabú chvíľu a zbabelo zaprel Ježiša. No vieme tiež, že toto previnenie ho nesmierne bolelo, že svoj hriech úprimne oľutoval a pred apoštolmi tri razy sľúbil vernosť Kristovi slovami: „Pane, Ty vieš, že Ťa milujem!“ – Nato ho Pán ustanovil za hlavu Cirkvi.

Keď po zoslaní Ducha Svätého Peter kázal a krstil a židia mu v tom bránili, vyriekol nezabudnuteľné slová: „Či je spravodlivé pred tvárou Božou, aby sme viac poslúchali ľudí než Boha? Nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli!“ (porov. Sk 4,20). – Z Jeruzalema odchádza do cudziny, do pohanského Ríma, kde ho po jedenásť mesačnom žalárovaní ukrižovali dolu hlavou.

Pavol, predtým Šavol, muž učený, prívrženec sekty farizejskej, bol zúrivým prenasledovateľom kresťanov. Na jednej z jeho ciest, práve keď prevádzal hon na kresťanov, oslepilo ho silné svetlo a počul tajomný hlas: „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ? Som Ježiš Nazaretský, ktorého prenasleduješ!“ – Tu Pavol celkom premenený zvolal: „Pane, čo chceš, aby som učinil?“ – V tej chvíli obmäkčilo sa jeho zatvrdené srdce a z najväčšieho nepriateľa Kristovho stal sa najhorlivejší apoštol. Pavol je najpresvedčivejším hlásateľom lásky: „Keby som hovoril všetkými jazykmi ľudskými i anjelskými a nemal by som lásky, bol by som ako zvučiaca meď alebo cvendžiaci cimbal. A čo by som mal dar proroctiev a poznal všetky tajomstvá a všetko umenie, čo by som mal takú vieru, že by som hory prenášal, ale lásky by som nemal, nič nie som!“ (porov. 1Kor 13,1–3) – Pavlovi nie je dosť, že Krista miluje, ale chce, aby ho celý svet miloval.

Preto ako neochvejný herold hlása evanjelium Ježiša Krista od brehov Ázie až po končiny Španielska. Známa je jeho výpoveď: „Kto nemiluje Pána nášho Ježiša Krista, nech je prekliaty! (porov. 1Kor 16,22). – Na všetko utrpenie, prenasledovanie a príkorie pozná len jednu odpoveď: „Som presvedčený, že ani život, ani smrť, ani anjeli, ani kniežatá, ani mocnosti, ani veci prítomné, ani budúce, ani sila, ani výška, ani hĺbka, ani akékoľvek stvorenie nebude nás môcť odlúčiť od lásky Božej, ktorá je v Kristu Ježišovi, Pánu Našom!“ (porov. Rim 8,39). – Za cisára Nera, dňa 29. júna 67 roku Pána skotúľala sa jeho hlava na zem pod mečom kata.

II. Nábožní kresťania! Týchto dvoch najväčších apoštolov kresťanstva, tieto dva piliere Cirkvi oslavujeme dnes. Pri ich pevnej viere a horúcej láske naše srdcia sa tiež zohriali. Buďme nielen ich ctiteľmi, ale aj nasledovníkmi! Nasledujme ich v horlivosti a láske k Majstrovi. Buďme tiež vyznávačmi a apoštolmi Kristovými! V dnešných časoch potrebujeme laických apoštolov viac ako hocikedy predtým. Biskupi a kňazi nestačia na všetko, nemôžu sa všade dostať a mnohí pred nimi zatvárajú dvere. Naproti tomu nepriatelia Cirkvi nespia, ale úžasne zbroja a chystajú sa do boja. Tajne a otvorene a všetkými prostriedkami vedú boj proti Bohu a dobru. Neviera a blud pracujú horúčkovito, majú veľa apoštolov, veľa kazateľníc: tlač, film, výstavy, atď.

My, priatelia Kristovi, vidiac toto, mali by sme nechať meč ducha zhrdzavieť? Keď sa vzmáha duch neviery, pohanstva a nemravnosti, vtedy nielen kňazi, ale všetci, čo nosia kresťanské meno majú sa ochotne zapojiť do apoštolskej práce za pretvorenie, prerod ľudstva. Preto ukážme sa v mohutnom počte a buďme statoční! Pomáhajme vybojovávať boje Božie na zemi! Dnes už nestačí byť pobožným v súkromí, v úzkom kruhu, ale treba ako Peter verejne chrániť svojho Majstra, treba ako Pavol trpieť za evanjelium Kristovo a zaň i svoj život nasadiť. Nech i teba dnes anjel Pánov udrie do boka, nech ťa zobudí: „Vstaň rýchlo, opáš sa, obuj a obleč a nasleduj ma! (porov. Sk 12,8)

1. Uskutočňuj apoštolát slova! Dnešné časy požadujú od katolíkov veľa. Už prešla doba nečinného, spiaceho katolicizmu a nastalo údobie Katolíckej akcie, obdobie horlivosti a veľkých činov. Tu už katolíkom neslobodno mlčať, tu sa im treba ozvať pri pohľade na mnohé nedostatky, chyby a úpadkové zjavy ľudskej spoločnosti, tu musia svojimi slovami rozsievať požehnanie. Katolíci sa nesmú hanbiť za Kristovo evanjelium, ale musia sa ho zastať.

Zaiste, každý katolík môže apoštolský pôsobiť svojím slovom podľa vlôh a podľa miery milosti Bohom mu udelenej. – Keď mal sv. Alojz 16 rokov, istému grófovi na turínskom dvore povedal: „Nehanbíte sa pred mladými ľuďmi také neslušné reči hovoriť? Zlé reči kazia dobré mravy!“ – To je pravda! Zlými a bezbožnými rečami zvedieme a pokazíme mnohé nevinné duše. Preto, čo druhí takto pokazia, usilujme sa napraviť alebo aspoň zneškodniť dobrými, poučnými a povzbudzujúcimi slovami. Nuž horlivo konajme apoštolát slova v rodine, v práci, v kruhu svojich priateľov a známych. Tam môžeme ľahko rozprášiť mnohé predsudky a falošné názory o náboženstve, Cirkvi a kňazoch, tam môžeme vykonať veľa pre blaho svojich blížnych. Nemohol by si azda vplývať, drahý kresťan, na svojich známych, aby riadne navštevovali chrám, pristupovali k sv. sviatostiam, podporovali katolícku tlač? Možno tvoje slovo zapôsobí na nich viac než slovo kňaza, voči ktorému neraz cítia akýsi nevysvetliteľný odpor, antipatiu. Skús to a získaš si cenné zásluhy!

2. Každý katolík má sa zapojiť do apoštolátu modlitby a zmierenia. Modlitba je najväčšou mocou na svete, lebo sa opiera o všemohúcnosť Božiu. Modlitba je neraz potrebnejšia ako reči a skutky, no v každom prípade má predchádzať všetky naše podujatia. Nuž zamilujme si apoštolát modlitby čiže apoštolát „zložených rúk“ a cvičme sa v ňom každodenne! Vo svojich modlitbách nebuďme úzkoprsí, nemyslime len na svoje potreby, ale majme pred očami aj záujmy kresťanskej pospolitosti. Máme sa modliť apoštolsky, naozaj po katolícky: za poblúdených, za obrátenie hriešnikov a pohanov, za šírenie sv. viery, za vzbudenie kňazského povolania, za blaho Cirkvi a dobro vlasti. Kto vo svojich modlitbách pamätá na záujmy otčiny, ten je opravdivým rodoľubom!

Apoštolát modlitby je účinný najmä ak sa uskutočňuje v spojitosti s apoštolátom utrpenia. – V istej nemocnici zomrel chlapec menom Pavol. Chcel sa stať kňazom, misionárom. Aj sa ním stal, ale v inom zmysle než si to vo svojich túžbach a snoch predstavoval. V nemocnici sa zoznámil s pobožnosťou k Božskému Srdcu Ježišovmu a s apoštolátom modlitby. Keď čítal Posla Božieho Srdca, od radosti mu oči žiarili a neraz nadšene zvolal: „Aký je len krásny apoštolát, najmä apoštolát utrpenia! Modlitbou a utrpením stane sa človek skutočným misionárom, apoštolom. Chcem sa modliť a trpieť a tak zachraňovať duše!“ – Ako by na ukončenie tohto na obete bohatého života Boh zoslal na chlapca ťažkú chorobu: bolesti v kĺboch ho trápili vo dne v noci. Pavol však bez reptania všetko skladal na oltár Pána za šírenie kráľovstva Božieho na zemi a za záchranu duší. Zomrel ako „svätý nemocnice“, – tak ho totiž pacienti prezývali. A keď ho nebolo, chýbal im a všetci naň dlho, dlho spomínali.

Nábožní kresťania! Vrele vám odporúčam apoštolát modlitby, obetí a utrpenia. V živote má každý veľa starostí, všakovakých krížov a trpkých chvíľ. Nuž, obetujte to všetko na svätý, boží cieľ! Najmä na trpiteľov našej farnosti sa dnes obraciam s výzvou: Vy drahí naši nemocní, nie ste neužitoční a zbytoční! Naopak, vy ste najosožnejšími robotníkmi ľudstva, opravdivými misionármi a apoštolmi, keď svoj bôľ a utrpenie obetujete na vznešené ciele Cirkvi svätej! Trpte v povedomí, že pykáte za hriešne ľudstvo, a nech vás dnes teší myšlienka, že budete raz ozdobení vencami nesmrteľných zásluh!

Slávne kniežatá apoštolské sv. Peter a sv. Pavol nám dnes odkazujú: „Kresťania, buďte naplnení duchom apoštolským, duchom Kristovým! – Áno, my tento ich odkaz splníme! A preto dnes, v ich pamätný sviatok, si zaumieňujme, že budeme apoštolsky činní, že budeme oduševnene pracovať na nastolení a upevnení kráľovstva Kristovho na zemi, že budeme vzornými kresťanmi, telom a dušou katolíkmi, ktorým viera je viac než hmotný zisk, spása duší viac než hocičo na svete! Amen.

***

Uvedený text bol pôvodne uverejnený v časopise Duchovný pastier, č. 6/1948, pre uverejnenie na portáli Christianitas.sk bol ešte mierne upravený redakciou.

PDF (formát pre tlač)