Muzikál Dracula optikou histórie a kresťanskej kultúry (Štvrtá časť) -

Muzikál Dracula optikou histórie a kresťanskej kultúry (Štvrtá časť)

Lucia Laudoniu
13. júna 2022
  História Kultúra


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

predchádzajúce časti:
Muzikál Dracula optikou histórie a kresťanskej kultúry (Prvá časť)
Muzikál Dracula optikou histórie a kresťanskej kultúry (Druhá časť)
Muzikál Dracula optikou histórie a kresťanskej kultúry (Tretia časť)

***

Do kôry stromov sa jedného dňa zavŕtal nápad, že si medzi sebou zvolia kráľa. Pokorná oliva, vedomá si duchovnej hodnoty svojho oleja, nechcela sa povyšovať nad ostatné stromy, tie živé piliere nebeského narthexu. „Či ja môžem zanechať svoju sladkosť?“ odmieta figovník imaginárny zelený trón a ani vinič nechce rozliať svoj mušt na zlomenom oltári moci. Drzý bodliak sa chopí príležitosti a ponúka ušľachtilým stromom svoju tôňu, ak ho pomažú. Paradoxom je, že bodľačie pred páliacim Slnkom nikoho neochráni… Príbeh zo stránok biblickej Knihy sudcov varí v mentálnom hrnci novú analógiu: boli turecké turbany pichľavými bodliakmi na lúke Balkánu?

Málo sa vie o kontakte rešpektovaného podunajského mocnára s pápežom Piom II. Knieža apoštolov chválilo Draculu za úspešné protiturecké vojenské operácie. Rumuni si dodnes rozprávajú, že aj v srdci okcidentálneho kresťanstva v Ríme znelo Te Deum k pocte ich suveréna ad glorificandam victoriam.

Benátky a Rím vnímali historického Draculu ako križiaka a s financovaním jeho armády nemali najmenší problém. V roku 1459, v ktorom sa Vlad Ţepeș s protivníkmi nemaznal, sa v Mantove konal katolícky koncil. Svätý Otec opäť bil na poplach pred osmanskou hrozbou, no západné kniežatá zamestnané vlastnými malichernými spormi zostali pred burcovaním pápeža hluché. Vlad Dracula vzišiel z prostredia nezjednotenej východnej cirkvi, a predsa počúval hlas rímskeho pontifika suprema cum oboedientia, čo sa neskôr odrazilo na pozitívnom hodnotení politiky tohto vladára zo strany svätopeterského trónu. Uhorského havrana Mateja Korvína (adjektívum corvinus je v preklade z latinčiny havraní) nedráždilo iba nové rozpoloženie geopolitických síl. Hrozilo, že stúpajúca hviezda čiernovlasého Rumuna, ktorý mal do pápežských komnát teoreticky otvorené dvere, uhorskej korune ukradne jas. Ako sme už uviedli, podľa neoficiálnych informácií sa slávny Narážač na sklonku života stal katolíkom, duchovným míľnikom vrazeným na hranice Východu a Západu.

Hrad Bran sa v zahraničných bedekroch s Draculom spája nepravdivo, panovník ho možno nikdy nenavštívil. Dramatická stavba podráždila fantáziu Brama Stokera.
Zdroj: commons.wikimedia.org

Mytologický mach obrastá Draculov portrét zo všetkých strán. Zo slovanskej legendy sa napríklad dozvedáme, že literárneho milovníka krvi (na rozdiel od všeobecne prijímaného konsenzu) nezabili Turci. O život ho možno pripravili jeho vlastní vojaci, keď sa v prestrojení za falošného Turka usiloval infiltrovať do cudzej armády. Pomýliť si ho s Mohamedovým bojovníkom bolo vraj veľmi ľahké.

A ľahké je zapletať uzly hypotéz vo vrkočoch dejín, keď sú tieto vrkoče dlhé. Stačí ich však ostrihať nožnicami prísnej metodológie vedy a kudrlinky amaterizmu sú preč.

Internetom sa valí sizyfovský balvan dohadov, že v živote Vlada III. Ţepeșa figurovala akási cneajna Bathory. Nie je isté, či bola jeho manželkou, najmä ak berieme do úvahy, že slovo cneajna adaptované zo staroslovienčiny znamená jednoducho kňažná a tých bolo na juhobalkánskych dvoroch neúrekom. Priezvisko Bathory evokuje osobnosť Čachtickej panej, ktorú s Draculom spája stigma sadistických praktík. Rod Bathory bol úzko spätý so Sedmohradskom a Dracula vládol železnou päsťou nad blízkym Valašskom. Žiadny seriózny historik ale neberie prípadné príbuzenské spojenie medzi slovenskou krvavou grófkou a valašským turkobijcom vážne a teória, podľa ktorej bol Vlad III. prastrýkom Alžbety Báthoryovej, patrí skôr na stôl senzáciechtivého lovca kuriozít. Nedostatočné genealogické záznamy sú nohou na plyne pre bulvár, ale čo ak predsa…?

Moderný človek chce mať v nekonečnej kartotéke otázok všetky odpovede, no nechať priestor tajomstvu nie je vôbec na škodu. Nechcime zamaľovať všetky biele miesta dejín, pretože výsledok už nebude dejinami. Bude kanárikovským cirkusom.

Možná kdysi chtěl jsem změnit svět a vzpurně bušil do zvonů, však tenhle svět se měnil během let podle svých vlastních divných zákonů.“ monologizuje muzikálový hrdina v poslednom dejstve českého pop-operného opusu z tvorivého „trojhlavia“ Josefa Svobodu, Zdenka Borovca a Richarda Hesa. Ako menil spatium mundi vôkol seba skutočný Dracula? Načrime ešte raz do fľaše s lepkavým lekvárom legiend.

Sám vládca ukradol z mestskej pokladnice sto zlatých a aby vyskúšal čestnosť miestneho bojara, nechal ho predvolať a spýtal sa ho na chýbajúce peniaze. Bojar tvrdil, že zmizlo dvesto zlatých – a žiadal náhradu. Ţepeș pochopil, že má do činenia s klamárom a nešťastný bojar skončil napichnutý na kole. Podľa inej verzie šľachtic tvrdil, že sa stratilo stojeden mincí a prišiel o život kvôli jedinej zlatke, ktorú si chcel privlastniť. Do tretice tu máme rozprávanie so „šťastným“ koncom. Dracula chamtivého bojara prepustil a potrestal ho „len“ štedrými ranami bičom.

Jenom žádné smilování!“ otvára muzikálový mních Pandorinu skrinku skutkov upíra so zubami z notovej osnovy. Dracula mu vmetie do tváre tentoraz celkom neoperný chrapľák: „Tvůj křik strach mi nenahání!“ Súd nad jeho dušou „štartuje“ vo chvíli, keď stráca všetky sekulárne istoty a barličky vrátane kasína, ktoré mu vyrabuje motorkársky gang. „Pykat budeš, Satanáši!“ Tribunál mŕtvych je ako javiskový orloj trhajúci velum temporis na franforce viny a neviny.

Vlad III. rokuje s tureckými vyslancami.
Zdroj: picryl.com

Čítajúc text muzikálového súdu nad Draculovou dušou, na eschatologickom kinoplátne už pochodujú falangy z emócií zlomenej pýchy, multiplikovanej pokory a všeľudskej túžby ospravedlňovať svoje konanie za každú cenu – aj za cenu akuzácie iných. Ten večný „šport“ vinníkov, v ktorom sa aj za najmenší hriech rozdávajú medaily z hrdzavého kovu výčitiek… Na Stevenovu námietku „i zlo je smrtelné“ muzikálové knieža odpovie „jen nahradí je jiné“.

Opustená Lorraine obviňuje Draculu zo zrady a z nesmrteľného milostného citu k vlastnej manželke. Prítomnosť dvoch ženských postáv v kontrapozícii je opäť prevzatá z romantickej belcantovej opery, kde sopranistka a mezzosopranistka spoločne vytvárajú opozitný kontrast (Norma plus Adalgisa v Belliniho Norme, Aida kontra Amneris vo Verdiho egyptskej melodráme et aliae). Láska k legitímnej manželke, ktorú nezabili ani storočia, však nie je hriech, ale cnosť, ktorá v dobe „inflácie“ rozvodov patrí, žiaľ, iba do rozprávky pre dospelých…

Keď duša kňaza Stevena konfrontuje umierajúceho upíra s rozsudkom „skončíš na dně pekel“, muž s krvavou pečaťou sa konečne pokoruje („Splatím daň, tak se staň!“) a prijíma svoj údel sine recusationibus. Nie Draculova prudká povaha, ale jeho proclivitas ad malum (náklonnosť ku zlu) je tým klzkým svahom (proclive), po ktorom sa skotúľa do jamy inferna.

Záverečné číslo obľúbeného muzikálu vzbudzuje dojem, že vrahovi (pseudo)ideálov je odpustené. Nie je to celkom tak, hoci vinník sa in hora mortis eius polepšil. Pozornému divákovi neunikne, že knieža (v predchádzajúcej scéne odsúdené k pekelným mukám) v prepadlisku s Lorraine smeruje do hlbín a s milovanou Adrianou sa nezvíta v nebi, ako by čakali advokáti infinitizmu Božieho milosrdenstva.

Nebesia si na divadelných doskách trúfol zobraziť taliansky agnostik Arrigo Boito vo svojej veľkoopernej dráme Mefistofeles. Vampírov verbálny trojboj v porovnaní s Boitovým Mefistom v ničom nezaostáva. Postavy démonov bývajú v opernej kultúre písané pre nižšie hlasy a Draculov muzikálový basbarytón s touto tradíciou dobre harmonizuje.

Borovcovo libreto a plastická projekcia choreografa Richarda Hesa v lúčoch Slnka identifikujú monštranciu! (Na semihororový muzikál, od ktorého prvoplánovo nečakáme katolícky odkaz, veľmi netypické.) Hostia skrytá v slnečnom kotúči spáli vampíra pred bránami pekla a v živých posilňuje ich liberum arbitrium („jsi svůj pán“) tak, aby naše ego nebolo žetónom na satanovej rulete.

Predstaviteľ vampírskeho kniežaťa Daniel Hůlka vystupuje z obrazu s byzantskými ikonami Bohorodičky. Snímka videosekvencie z obnovenej inscenácie muzikálu z roku 2009.
Zdroj: youtube.com

Vo finálnej muzikálovej polievke z moralistických mikrobuniek nechýba kresťanská soľ: „Ten, kdo sám tě kdysi stvořil nad tebou hůl nezlomí, spletí cest už provždy má tě vést čistý štít a svědomí.“ Veľmi simplexné a bezprostredne percipovateľné verše pristáli pod duplikovanou melódiou piesne Lorraine z druhého dejstva Jsi můj pán, v ktorej sa odovzdáva Draculovi. Za tieto hudobné odtiene by sa nehanbila ani výrazová paleta anglického kráľa broadwayských „operiet“ Andrewa Lloyda Webbera, bývalého manžela pôvodne opernej sopranistky Sarah Brightman. Pieseň Jsi můj pán žije aktívnym koncertným životom a predchádzajúci Stevenov monológ preto zostáva v tieni Lorraininho hitu. Na váhach viery má text vložený do úst tenorovej postavy klerika Stevena oveľa viac karátov.

Bůh mi promine, leč vraždě zločinné nezabrání Otčenáš!“ premýšľa Steven v kulminačnom bode svojej ascendenčnej kantilény. Quid significatur? Modlitba má predsa silu rozbiť skalu! Hrebeň modlitby rozčesal morské vlasy pred exodom Izraelitov zo zeme faraónov… Nezabúdajme, že muzikálový Steven je kňazom a dobre vie, že proti zlu sa bojuje komplexne: Eucharistiou, sviatosťami, pokorou, nápravou života. Tam, kde si situácia vyžaduje exorcizmus (Draculov hrad), treba viac duchovnej munície, než len jeden Pater noster. Žiadny gladiátor nevstupuje do arény bez meča – a mečom katolíka je kríž.

Absencia krížov prekvapuje i samotnú Lorraine, ktorá v druhom dejstve hľadá azyl na Draculovom hrade: „Ne, nikde žádné kříže, ten bohatý pan kníže se učí od Paříže a moc se nemodlí.“ (Entrée Lorraine s cabalettou v štýle balkánskeho folklóru bolo v obnovenej premiére muzikálu v roku 2009 z neznámych dôvodov vynechané.) Narážka na metropolu na Seine má opodstatnenie. V 19. storočí sa rumunské zeme upínali na Francúzsko suchým zipsom neolatinskej kultúry a cez otvorené frankofónne okná prenikli na Balkán popri motýľoch západného zmyslu pre poriadok a organizáciu aj muchy ateizmu…

Ďalším dôležitým (takmer liturgickým) elementom v tejto muzikálovej jame levovej sú sviece. Scénografia z roku 2009 kladie časť prvého dejstva na gigantický svietnik podobný tým z orthodoxných chrámov. Sviece držia v rukách aj veriaci v úvodných kláštorných scénach. Farárova hudobná modlitba „vstaň, bratře můj s rozžatou pochodní“ prerušovaná repetitívnym latinským „ave“ a „amen“ sa dá prirovnať k antickému lucernariu – rituálnemu zapaľovaniu sviec počas nešporov. Významnou liturgickou tehličkou v stavbe byzantskej večierne je hymnus Lumen hilare (Svetlo tiché), ambroziánska pietas oslavuje Boží dar svetla slovami Paravi lucernam Christo meo. Muzikál miestami buduje svoju poetiku s dvojitým kyvadlom svetla a tmy, dňa a noci. Aj dvorný šašo drží v rukách horiacu sviečku, kým Draculova polovička privádza na svet kniežacieho potomka. Dieťa žije len pár sekúnd. S odchodom jeho dušičky na večnosť zhasína aj svieca v pajácových rukách.

Výpočet „Kristonosných“ momentov pokračuje. Má muzikálový kňaz v rukách Turínske plátno? S ohľadom na byzantsko-balkánske prostredie predpokladáme, že ide o mandylion – ikonu Ježišovej tváre, ktorá sa viaže k zázračnému uzdraveniu pohanského kráľa Abgara zo starovekej Edessy. Na kúsok plátna odtlačil podľa tradície svoju presvätú tvár náš Spasiteľ, ikona preto dostala epiteton nestvorená ľudskou rukou, non manu hominis facta.

Cirkevná tradícia zaraďuje mandylion k ikonám typu acheiropoieta. Snímka videosekvencie z obnovenej inscenácie muzikálu z roku 2009.
Zdroj: youtube.com

Stálo by za to vypátrať, či má monastier, do ktorého tvorcovia situovali prvé divé akordy upírskeho príbehu, predobraz v niektorom z reálnych rumunských mníšskych zákutí. V originálnej verzii z deväťdesiatych rokov rovnako znie kvázi organová hudba. Čo ak sa autori inšpirovali zaniknutým cistercitským opátstvom Cârţa v oblasti Ţara Făgărașului? Duchovná alej latinských mníchov založená v 13. storočí počas Draculovej vlády ešte žila. Pozemskú púť kláštora ukončil až Korvínov dekrét z roku 1474. Smrť si po „pravého“ Vlada Ţepeșa prišla o necelé tri roky neskôr po zániku tejto rumunskej cisterciánskej oázy. Miestni cisterciáni mali domovské opátstvo v Igriș v dodnes existujúcej komúne s krásnym katolíckym názvom Sânpetru…

Rumunskí učeníci svätého Roberta z Molesme prežili vpád Tatárov, ale neprežili umelú slavonizáciu miestneho kresťanského ducha spojenú s rozmachom gréckoslovanskej schizmy pod pláštikom pravoveria… Názov Cârţa je strunou z latinských jazykových huslí. Súvisí s podstatným menom charta – papyrusový list, spis, papier, dokument, mapa. Na mape moderných hudobných dejín je excelentný český muzikál Dracula pozoruhodným bodom, ktorý magnifikuje lupa kresťanskej veritas.


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Veľkonočné legendy a duchovné tradície východných kresťanov v Rumunsku

Donald Trump: „Urobme Ameriku opäť modliacou sa!“ Bývalý prezident však zároveň predstavil kontroverznú verziu Biblie

Štyri odporúčania pre hlbšie plnohodnotné prežitie Svätého týždňa 2024

Oficiálny vatikánsky denník L’Osservatore Romano uverejnil článok s názvom „Krížová cesta homosexuálneho chlapca“, v ktorom propaguje LGBT