Liek na dehumanizáciu človeka: Modlitba ruženca a kresťanský Východ ( Štvrtý diel)

Lucia Laudoniu
23. mája 2023   Cirkev

predchádzajúce časti:
Liek na dehumanizáciu človeka: Modlitba ruženca a kresťanský Východ (Prvý diel)
Liek na dehumanizáciu človeka: Modlitba ruženca a kresťanský Východ (Druhý diel)
Liek na dehumanizáciu človeka: Modlitba ruženca a kresťanský Východ (Tretí diel)

***

Vírus profanizácie si na slovách „ikona“ a „milosrdenstvo“ poriadne zgustol. Odvšadiaľ sa na nás valia ikony popu či módy a nikoho nezaujíma, že východných kresťanov, ktorí majú vo svojej historickej pamäti zakódovaný boj s ikonoklazmom, môže importúnne narábanie so slovom „ikona“ bolieť. Veď prečo si nekopnúť do slova ako do futbalovej lopty, že?

Misericordia v našom storočí už prestala byť skalpelom na odstránenie tumoru hriechu a nie je ani štetcom Božieho Ducha, ktorý reštauruje Kristovu ikonu in cordibus nostris.

Milosrdenstvo sa zmenilo na pokrievku na hrniec nerestí, stalo sa dúhovým paravánom zakrývajúcim (podľa možnosti všelijako, len nie decentne) turpitudinem nostram quotidianam – hnus náš každodenný!

Základnou „surovinou“ hebrejského podstatného mena rachamim (súcit, milosrdenstvo, zmilovanie) je materské lono – rechem. Významy oboch týchto slov sú prepletené ako zlaté vrkoče. Mysticky odkazujú na lono Bohorodičky, z ktorého vzišiel Ničiteľ hnusu a Darca milosrdenstva, Largitor misericordiae.

Gréčtina to má podobne. Základom slova οἰκτιρμός (milosrdenstvo) je viscerálna bolesť. Lebo súcitný človek pri zmienke o utrpení blížneho cíti bolesť aj vo vlastných útrobách.

Rosa compassionis – ruža súcitu a ružencová ruka

Keď sa pozorne pozrieme na byzantský ikonostas, uvidíme, že miesto Presvätej Panny je po Kristovej pravici. Táto pozícia je osobitne zdôraznená v Symbole viery. Vyznávame, že Pán Ježiš sedí po pravici Otca (ad dexteram Patris).

Každý, komu bude v deň Posledného súdu dovolené stáť in parte dextra, zvíta sa najskôr s Pannou Máriou, ktorá stojí po pravici svojho Syna ako závdavok vykúpeného ľudstva a ruža súcitu.

Theotokos nám podáva ruku a vedie nás na správne miesto po pravici Spasiteľa, pretože tam z Božej vôle patríme. Tou pomocnou rukou Božej Matky je modlitebné pravidlo so stopäťdesiatimi Zdravasmi zjavené svätému Serafimovi Sarovskému. Ružencová ruka, ktorá sa nám ponúka, aby nás priviedla k nebeskému Učiteľovi.

Ktorýsi askéta hovorieval, že modlitebná šnúra (grécke slovníky ju nazývajú κομποσκοίνι) má funkciu horolezeckého lana. Šplháme sa po ňom do výšin a toto lano nás zároveň istí. Prečo by sme to isté nemohli povedať o ruženci?

Ten východný, spopularizovaný taumaturgom zo Sarova, otvára krátky hymnus (bohorodičník), ktorý udeľuje Panne Márii titul brány milosrdenstva. Východný kresťan si s týmto literárnym obrazom možno spojí kráľovské (cárske) dvere ikonostasu. Týmito dverami totiž prechádza kňaz, keď prináša ľudu sviatostného Baránka.

Unum cor

Svätý Tomáš sa najskôr potreboval dotknúť Kristových rán, až potom uveril. Tým, ktorí pochybujú o účinnosti pravoslávneho ružencového pravidla, azda pomôže duchovný dotyk s ikonou Fatimskej Bohorodičky. Jej domovom je rímskokatolícka Katedrála svätého Jána Krstiteľa v ruskom Puškine (súčasť Petrohradu). Ikonu uctievajú bozkom katolícki aj pravoslávni veriaci spojení spoločnou skúsenosťou mučeníctva – spomienkami na krutú smrť duchovných oboch konfesií v sovietskych gulagoch. Katolíci i pravoslávni v komunistických žalároch trpeli spoločne ako jedno srdce s dvoma komorami. Unum cor.

Srdce v podobe medailónu s cirkevnoslovanskou inskripciou a ruženec – tieto atribúty odlišujú ikonu Fatimskej Kráľovnej od ostatných mariánskych ikonografických vzorov v sfére kultúrneho konglomerátu Slavia Byzantina.

So sochami Panny Márie Fatimskej zdieľa ikona spoločnú bielu farbu rúcha a pozíciu bez Dieťaťa Ježiša, ktorá je pre byzantské výtvarné diela pomerne neobvyklá. Postavy Oranty z rímskych katakomb sú však dostatočne silným argumentom v prospech legitimity tohto typu sakrálnej imaginácie.

Ideovou korunou tejto ikony je nápis „Tebou jednota“, hoci duchu slovenskej syntaxe lepšie zodpovedá preklad „jednota s Tvojou pomocou“ alebo voľnejšie, „Prostrednica Jednoty“. Te adiuvante unitas. Concordiae Mediatrix.

Byzantská podoba Fatimskej Matky Božej našla svoje petrohradské útočisko 24. júna 2006 a podľa svedectva otca Velasca ju zhotovil pravoslávny ikonopisec so živým záujmom o latinskú mariológiu.

Neprehliadnuteľným prvkom kompozície sú prekrížené ruky Panny Márie. Rovnaký postoj je charakteristický aj pre milostivé palladium Najčistejšej Matky zo svätoserafímskeho divejevského konventu, čo nemôže byť náhoda. Pozícia zložených rúk na hrudi má v byzantskom obrade výrazný eucharistický podtext, keďže východní veriaci prichádzajú k svätému prijímaniu s prekríženými rukami na prsiach. Úkon prekríženia rúk v byzantskej tradícii má pri stretnutí so sviatostným Pánom rovnakú silu, ako pokľaknutie in Occidente catholico.

Panna Mária na svojej fatimskej ikone teda ukazuje identické gesto, s akým duchovní dedičia východorímskeho zmyslu pre rituál pristupujú k prijímaniu konsekrovaného Tela a Krvi Pána Ježiša. Dá sa povedať, že Theotokos nám prostredníctvom tejto ikony dáva príklad správnej eucharistickej úcty.

Viac, než len sen

Jeden pravoslávny kritik Fatimy (jeho meno spláchlo cunami zabudnutia) sa kdesi vyjadril, že Panna Mária predsa nemôže byť taká „krutá“ (sic!), aby zaťažovala rozum a svedomie maloletých detí teologickými témami, s ktorými si nedokážu poradiť ani skúsení askéti. Aký deravý argument! Schizmatický zelóta asi zabudol, že v roku 1579, keď ruskú zem unavoval konflikt medzi cárom a Tatármi, malo jedno pravoslávne dievča sen s Pannou Máriou. To dievča malo desať rokov!

Obsah sna je veľmi podobný tomu, ktorý o stáročia neskôr zoslalo nebo sedliačke Jevdokii z Kolomenského. Dievča menom Matrona dostalo v prorockom sne pokyn, aby zašlo k ruinám svätostánku vypáleného Tatármi. Vraj tam nájde zabudnutý obraz. Matka však „fantázie“ malej Matrony nebrala priveľmi vážne. Nedovolila jej splniť toto poslanie, dôvodiac, že v ruinách kostola si môže ublížiť. Ach, ten materinský strach… A čo strach našej Nebeskej Mamy o naše duše?

Bohorodička bola, venia sit verbo, „neodbytná“ a dievčaťu sa zjavila ešte dva razy. Takže údajné „preťažovanie mysle“ malej pravoslávnej Rusky je v poriadku, no v prípade fatimských detí je to podľa istých kritických hlasov už problém? Krátke je kognitívne lano nepriateľov Fatimy, ktorí majú rozum obťažkaný kameňmi pýchy. Bez ohľadu na rétoriku ad hominem.

V treťom sne prejavila Panna Mária veľkú nespokojnosť, že jej prosba zostala nevypočutá. Malá vizionárka sa vybrala do zhoreného chrámu v sprievode svojej matky. Z popola sa odrazu vynoril zlatý lúč. Miraculosa imago zakrátko vrátila zrak dvom slepcom. Tento obraz, ktorý na želanie nebeskej Cárovnej mohlo nájsť iba panenské dieťa, dnes poznáme ako divotvornú ikonu Kazanskej Bohorodičky. Zvesť o nájdení žiariacej maľby zaznamenaná moskovským patriarchom Jermogenom (Hermogenes) sa dostala až k cárovi a o slávu ikony bolo postarané.

Na mieste nálezu staroslávnej ikony bol postavený ženský monastier. Prvou mníškou, ktorá do neho vstúpila, bola práve Matrona. Rovnaká životná cesta – rehoľné sľuby a habit – čakala v odlišných spaciotemporálnych podmienkach na fatimskú vizionárku Luciu. Duchovný dialóg kazanského obrazu so zjaveniami z Portugalska sa tým iba začína.

Ikonu zachraňuje fatimské bratstvo

Po boľševickom prevrate čakal na kazanskú Božiu Mať kočovný život: najprv ju ukradli, potom sa na krátky čas ocitla vo vlastníctve varšavského starožitníka, a nakoniec skončila v súkromnom byte v Londýne! Nebyť pravoslávneho biskupa, ktorý v roku 1950 povedal anglickému archeológovi s modrou krvou Frederickovi Mitchellovi-Hedgesovi, že na stene mu visí jedna z najvýznamnejších ikonografických pamiatok Svätej Rusi, pátranie po tomto obraze by asi trvalo dlhšie.

Ďalšou zastávkou staroslávnej ikony bol New York. V roku 1964 bola súčasťou svetovej výstavy v mekke mrakodrapov. O šesť rokov neskôr ju odkúpila laická katolícka organizácia Modrá armáda Fatimskej Matky Božej. Jej zásluhou sa obraz dostáva na portugalskú pôdu.

Gréckokatolícky chrám k pocte tejto ikony vyrástol v sedemdesiatych rokoch priamo vo Fatime. Dominantou jeho interiéru je nádherný tradičný ikonostas, ktorý slúžil duchovným potrebám ruských pravoslávnych konvertitov na katolícku vieru. Kráľovná posvätného ruženca takto zariadila, aby sa jej starobylá ikona dostala na miesto, odkiaľ sama prosila svet o modlitby za ukončenie komunistického moru.

Pád železnej opony spôsobil, že originál kazanskej Presvätej Bohorodičky sa na žiadosť pápeža Jána Pavla II. mohol vrátiť späť do vlasti. Cirkevnopolitické cirkumstancie však proces návratu ikony do Ruska značne skomplikovali a odovzdanie ikony predstaviteľom pravoslávia prebehlo až v roku 2004. Bolo to správne? Čo ak si Domina angelorum predsa len priala zostať vo Fatime ako prísľub cirkevnej jednoty? Vymodlime si ju ponorením sa do byzantsko-slovanskej dvojičky ruženca, ktorá pred jedenástimi rokmi upútala pozornosť amerických synov svätého Benedikta.

Benediktínski obláti objavujú Východ

Na portáli oblátov benediktínskeho opátstva v meste Belmont v americkom štáte Južná Karolína pribudol dňa 27. októbra 2012 text s odvážnym názvom „Ruženec svätého Serafima Sarovského môže byť starší, než latinský ruženec“ („Rosary of St. Seraphim of Sarov appears to be older than the Latin Rosary“).

Z článku sa dozvedáme, že v cele ruského mnícha sa našla ručne písaná kniha s opisom zázrakov, ktoré Boh požehnal kresťanom modliacim sa mariánske pravidlo zložené z pätnástich desiatkov Zdravasov. Oddanosť pravoslávneho starca tomuto ružencovému pravidlu bola príkladná.

Vôkol sarovského divotvorcu sa začala zhromažďovať Máriina armáda. Medzi duchovných vojakov Virginis Omnisanctae patril aj otec Alexander Gumanovský. Príkaz recitovať stopäťdesiat Zdravasov podľa jeho názoru pochádza priamo od Matky nášho Vykupiteľa, ktorá toto pravidlo zjavila asi v 8. storočí. „My pravoslávni sme na túto prax zabudli a svätý Serafim nám ju iba pripomenul,“ píše páter Gumanovský.

Špekulácie o možnom dominikánskom importe tejto pobožnosti do Ruska Gumanovský vyvracia a zdôrazňuje, že Pravidlo Presvätej Bohorodičky v podobe, v akej sa ho modlieval sarovský pater patriae omnium Russorum, nie je inováciou ani pokusom priblížiť pravoslávnu ortopraxiu západným modelom.

Na ostrí mariánskeho meča

Textus receptus svätoserafímskeho „mariánskeho meča“ by sme márne hľadali, textové mutácie používané v jednotlivých pravoslávnych jurisdikciách sa od seba pomerne líšia. Popularita tejto pobožnosti kulminuje najmä v Rusku, na Balkáne je menej známa.

Základná stavebná forma (stopäťdesiat invokácií „Raduj sa, Bohorodička“ v pätnástich desiatkoch) však zostáva eadem res, rozdiely nájdeme predovšetkým v usporiadaní a vnútornej štruktúre jednotlivých decím (Zvezdinský napríklad spája siedmy desiatok s pamiatkou na útek do Egypta).

Pred sériou Zdravasov (alebo až za nimi, v závislosti od konkrétnej textologickej redakcie) sú umiestnené tropáre, odvodené väčšinou z liturgie sviatkov cirkevného roka. Ich prísne dogmatický charakter zabraňuje modliacemu sa pustiť svoju fantáziu na prechádzku a kochať sa v subjektívnom výklade vieroučných právd.

Niektoré tropáre zdobia prosby na rôzne úmysly. Tam, kde prosby nie sú explicitne vyjadrené, je žiaduce vložiť vlastný úmysel. Prítomnosť týchto prosieb je však predmetom diskusií, keďže mníšky v Divejeve mali pôvodne vo zvyku predkladať Kráľovnej nebies svoje súkromné prosby až v závere pobožnosti.

Keďže všetky prosby sú myšlienkovo spojené s jednotlivými tropármi, ich prítomnosť nie je pletenie nadbytočných pavučín. Prosby pomáhajú integrovať posolstvo tropárov do praktického života údov Kristovho Tela. Dobre to ilustruje väzba tropára Uvedenia Bohorodičky do chrámu (Eisodon sive ingressum Deiparae in templum) s prosbou o návrat blúdiacich duší do domu Cirkvi.

Tajomné tropáre

Rusko-byzantské pravidlo Presvätej Bohorodičky kladie v porovnaní so svojím západným dominikánskym súrodencom oveľa menší dôraz na Kristovo utrpenie.

Kresťanský Východ učí, že substantívum passio (utrpenie) je spriaznené s gréckym πάθος (vášeň), a keby nebolo Vzkriesenia, márna by bola nádej, že rany po ľudských vášňach sa zahoja olejom Kristovho milosrdenstva.

Niektoré desiatky sú venované udalostiam z dejín spásy, ktoré v byzantskom obrade nemajú samostatný sviatok. Príkladom môže byť udalosť nájdenia dvanásťročného Ježiša v Jeruzalemskom chráme (ôsmy desiatok). Príslušný tropár sa podobá na incipit latinského Veni Sancte Spiritus, a to dáva tejto skutočnosti na prvý pohľad nezvyčajný svätodušný rozmer. Pán Ježiš viedol učenú dišputu s duchovnými autoritami svojej doby vo Svätom Duchu, ktorý je garantom Múdrosti aj pre nás.

Zaradenie spomienky na prvý Kristov zázrak na svadbe v Káne je dôkazom hlbokej teologickej erudície učeníkov svätého Serafima, ktorí sa postarali o konečnú redakciu textu. Biblická exegéza hľadá vo svadobnom veselí obraz radujúcej sa Cirkvi, ktorá sa zjavuje in cubiculo temporis.

Vieme, že Pán sa spočiatku zdráhal pomôcť svadobčanom a vodu na víno premenil až na naliehanie svojej Matky. Nech je to útechou aj pre nás, aby sme nemali strach vložiť svoje túžby do Máriinho srdca.

Slovenské znenie kompletného byzantsko-slovanského Pravidla Presvätej Bohorodičky prinesieme v samostatnom článku.

PDF (formát pre tlač)