Liberálne, komunistické a národne – socialistické trendy vo vzťahu k učeniu Cirkvi I.časť
Branislav Michalka
17. marca 2019
Cirkev Politika
O sociálnom učení Cirkvi sa zvykne hovoriť od vydania encykliky Rerum novarum pápežom Levom XIII. v roku 1891. Encyklika bola reakciou na rýchlu industrializáciu prebiehajúcu v 19. storočí a na problémy z nej vzniknuvšie. Cirkev však predkladala veriacim svoje sociálne učenie už po celé stáročia a táto encyklika bola len dobovou reakciou na problémy vzniku mestského proletariátu, rozkladu tradičných sociálnych foriem vyrastajúcich zo stredovekého cechového systému a agrárneho zamerania hospodárstva a následnej biedy más utopených v špine veľkomiest.
Celkovo má sociálne učenie Cirkvi omnoho dlhšie dejiny a zahŕňa omnoho širšiu problematiku ako len riešenie moderných sociálnych problémov. Z učenie Cirkvi sa dajú vyčítať súvislosti, ktoré nás informujú nielen o tom ako riešiť problém s robotníckou triedou a bezuzdným kapitalizmom, ale ako usporiadať štát ako taký.
Problémom však je, že nie väčšina, ale všetky štáty sú dnes konštruované a vláda v nich vykonávaná tak, že to odporuje tradičnému učeniu Cirkvi. Štáty sú ovládané modernými ideológiami, ktoré sú v rozpore s učením Cirkvi. Cirkev v nich rozpoznala svojich nepriateľov a vždy promptne zareagovala poukázaním na ich bludný charakter. Povinnosťou každého katolíka by malo byť oboznámenie sa s cirkevným výkladom moderných sociálnych a politických trendov, pretože vedomosti o tejto problematike sú nedostatočné alebo neprijímané aj u ľudí, ktorí sú zodpovední za vedenie katolíkov k spáse.
Citáty z encyklík sú doplnené drobnými komentármi pod textom.
Liberalizmu venujeme širšiu časť, pretože je vládnucim bludom súčasnosti. Jeho autodeštruktívnosť ho však neochvejne vedie ku krachu a skaze. Predpokladom je, že bude nahradený rovnako bludným národným socializmom, ktorému sa venujeme nižšie. Ten bude pohanskou reakciou národov na pohanský multikulturalizmus.
Liberalizmus náboženský a politický
Encyklika Gregora XVI. : Mirari vos / 15.august 1832
… zlá domnienka, rozšírená na všetky strany skrze lesť bezbožníkov, že totiž vyznávaním ktorejkoľvek viery je možné získať večnú spásu duše. …
(Pápež Gregor XVI. tu predkladá základný blud, ktorý je dnes rozšírený vďaka ekumenizmu, totiž že príslušnosť ku katolíckej Cirkvi už nie je pre vyznávačov synkretizmu a ekumenizmu podmienkou spásy. Čiže podľa nich aj príslušnosť k inej kresťanskej heretickej komunite je zárukou spásy.)
… z tohto nečistého žriedla ľahostajnosti v náboženstve plynie ono prevrátené a bludné učenie, nech nepoviem už pominutie všetkých zmyslov, že totiž každému sa má dovoliť a vydobyť sloboda svedomia. …
(Tu sú označené sloboda svedomia a sloboda myslenia, dve kultové idey moderného veku, rešpektované aj liberálnymi katolíkmi, za blud.)
… Sem patrí tiež sloboda tlače, hodná veškerej kliatby . …
… dychtiac po rozpustilej slobode, vzdorujú všetkému poriadku, všemožne sa usilujú, aby všetky práva v mocnárstvach podvrátili a vyplienili, aby pod závojom slobody uviedli ľud pod svoju vládu. …
… chcú mať Cirkev oddelenú od kráľovstiev a zničiť obojstrannú svornosť medzi svetskou a duchovnou mocou. …
(Odluka Cirkvi od štátu – ďalší moderný blud akceptovaný mnohými katolíkmi.)
Encyklika Leva XIII. : Libertas praestantissimum / 20. júna 1888 (úryvky)
… Pre ľudskú spoločnosť preto nespočíva pravá sloboda v tom, že každý koná čo sa mu zapáči – to by štátnemu zriadeniu prinieslo veľký neporiadok, zmätok a zrútenie. …
… Nutnosť poslušnosti voči najvyššiemu a večnému rozumu, ktorým nie je nič iného než autorita Boha, ktorý prikazuje a zakazuje, je preto daná súčasne s existenciou ľudskej slobody. Platí to tak pre ľudí ako jednotlivcov, tak aj v ich spojení do spoločnosti. …
(Liberáli odmietajú tradičnú katolícku náuku, že štáty a vládcovia sú povinní podriadiť seba aj štáty, ktoré spravujú Bohu a jedinému pravému katolíckemu kresťanskému náboženstvu.)
… Ale podľa vzoru Lucifera, ktorý vyriekol rúhavé slová: „Nebudem slúžiť“, usilujú mnohí pod menom slobody o absurdnú bezuzdnosť. K tým patria stúpenci tak široko rozšíreného a vplyvného spôsobu života, ktorí odvodzujú svoje meno od slobody (libertas) a chcú byť nazývaní liberálmi.
… V základnej myšlienke celého racionalizmu je vláda ľudského rozumu najvyššia. Rozum odmieta povinnú poslušnosť božskému a večnému Rozumu, vyhlasuje sa za nezávislý (sui iuris) a navrhuje tak seba za najvyšší princíp, za pôvodcu a sudcu všetkej pravdy. Rovnakým spôsobom popierajú stúpenci liberalizmu akúkoľvek božskú moc, ktorú by sme mali v živote poslúchať, tvrdia, že každý je sám sebe zákonom. …
(Pápež Lev XIII. Tu v skratke definuje morálny subjektivizmus, ktorým sa dnes riadia mnohí katolíci odmietajúci tradičnú cirkevnú náuku napr. o manželstve, štáte, sexuálnej morálke a pod. Aj mnohí katolíci prijímajú túto náuku ako niečo dobrovoľné na trhu ideí nie ako všeobecnú ľudskú povinnosť.)
… Vo verejnom živote sa štátna moc oddelí od svojho pravého a prirodzeného daného základu, o ktorí sa opiera celá jej moc k podpore všeobecného blaha: a je to potom vôľa väčšiny ľudu, ktorej sa prisudzujú zákonné rozhodnutia čo sa má a čo sa nemá robiť – to je cesta úpadku do panstva tyranie. …
(Kritika demokracie a tzv. vôle ľudu, základu dnešnej EU a všetkých štátov, ktorých ústava tvrdí, že štát je utvorený z vôle ľudu a nie z vôle Božej. Zároveň pápež varuje, že demokracia je cestou k tyranii.)
… požaduje pre každú jednotlivú osobu a čo tak veľmi odporuje cnosti nábožnosti: tzv. sloboda kultu. Základná myšlienka, o ktorú sa táto opiera je tá, že: každý má voľnosť vyznávať akékoľvek ľubovoľné náboženstvo alebo aj vôbec žiadne. …
(Kritika tzv. „práva“ vyznávať akékoľvek náboženstvo, základného „práva“ všetkých liberálnych demokracii.)
… To však nie je , ako sme povedali, sloboda, ale zneužitie slobody, ako aj hanebné otroctvo duše pod hriechom. …
… Je to Boh, ktorý človeka stvoril k pospolitému životu a umiestnil ho do zväzku bytostí rovnakého druhu … Preto má občianska spoločnosť, práve preto, že je spoločnosťou, uznať Boha ako svojho Otca a Pôvodcu a slúžiť mu ako svojmu Pánovi a Veliteľovi v úcty plnej bázni. …
(Povinnosť spoločnosti a štátu uznať Božiu moc a mocenskú prioritu.)
… Ak je teda pre štát nevyhnutné, aby sa hlásil k jednému jedinému náboženstvu, má sa hlásiť jedine k pravému náboženstvu. Toto ako také nie je zaťažko poznať, menovite v katolíckych štátoch, pretože na sebe nesie zreteľne známky pravdy. …
(Povinnosť štátu hlásiť sa ku katolíckemu kresťanstvu.)
… Pripustením neobmedzenej slobody prejavu a tlače nezostane už nič sväté a neporušené, nič nebude ušetrené . …
… Je správne, že autoritou zákonov sú práve tak držané v medziach bludy roztopašného ducha. …
… To isté platí tiež ohľadom tzv. slobody vyučovania … Z toho je jasné, aká nerozumná je vyššie uvedená sloboda a ako je skutočne schopná rozvrátiť ducha od základu: ak totiž každý verí, že sme podľa svojej vôle učiť všetkému, čo si myslí. …
(Encyklika kritizuje slobodu vyučovania na školách v duchu liberálneho laicizmu.)
Encyklika Leva XIII. : Immortale dei / 1. novembra 1885
…. štátna moc podľa svojej povahy má za svojho pôvodcu Boha, pretože Boh sám je jediný pravý a nezávislý Pán a Majster všetkých vecí …
… Právo vládnuť ale nie je samo o sebe nutne spojené s určitou formou štátu, môže prijať tú či onú štátnu formu, ak to účelne podporí spoločné blaho a prospech. …
(Veľmi podstatná pasáž, ktorá nás poučuje, že neexistuje jediná dokonalá forma štátu, teda ani demokracia, ktorú nám natískajú ako sekulárnu dogmu.)
… Bol čas keď sa štáty riadili náukou evanjelia, keď kresťanská múdrosť a jej božská sila prenikala zákony, štátne zriadenie, mravy ľudu a všetky poriadky a vzťahy občianskej spoločnosti. … Kňazstvo a kráľovstvá, Cirkev a štát, žili v šťastnej svornosti … Štát, týmto spôsobom usporiadaný, niesol ovocie nadovšetko krásne, ktoré dodnes neupadlo do zabudnutia. …
( Tu pápež jasne hovorí o tom, že stredoveká Christianitas bola šťastným obdobím Cirkvi a štátu. Osvietenecké bludy o temnom stredoveku akceptované mnohými katolíkmi a idea modernej sekulárnej demokracie je týmto popretá skrze pápežské dokumenty.)
… Keď však v 16. storočí bola vyvolaná ona nešťastná a poľutovaniahodná túžba po novotách, tu vznikol najprv zmätok ohľadom kresťanského náboženstva. Keď potom všetko prekročilo svoju prirodzenú cestu, bola v zápätí strhnutá do utrpenia aj filozofia a od toho aj všetok poriadok občianskej spoločnosti. Tu je ten východzí bod nových bezuzdných náuk o slobode, vymyslených za urputných vzbúr 18. storočia a proklamovaných za základné náuky a hlavné zásady „nového práva“, ktoré bolo predtým neznáme a ktoré sa v nejednom ohľade odchyľuje nielen od kresťanského, ale aj od prirodzeného práva. Najvyšším predpokladom všetkých týchto náuk resp. moderných zásad je táto veta: Ako totiž všetci ľudia sú si prirodzenosťou rovní (similes) a patria k rovnakému rodu, tak sú si tiež v praktickom živote štátnom vzájomne postavení úplne na roveň (pares). Každý človek je preto podľa toho tak svojprávny (sui iuris – svojim vlastným zákonodarcom), že nie je nijako podrobený autorite druhého. Môže preto o všetkých veciach úplne slobodne ako chce zmýšľať a robiť čo sa mu páči. Nikto nemá právo rozkazovať iným. V spoločnosti, založenej na týchto zásadách, nie je inej verejnej autority ako vôle ľudu, ktorý je sám sebe jediným veliteľom a od toho (si osobuje právo) rozkazovať sám sebe. Preto si ľud volí svojich zástupcov, na ktorých prenáša vládu; a síce nie ako im prináležiace právo, ale ako na svojich splnomocnencov, ktorí vykonávajú toto právo v mene ľudu. …
(Asi najpodstatnejšia časť encykliky popisujúca genézu revolúcie, jej etapy, jej základné postuláty a jej prax. Tie postuláty, s ktorými sa dnes identifikuje množstvo, ak nie väčšina katolíkov a sú hlásané ako niečo čo je kompatibilné s cirkevnou náukou. Luther, Kalvín, Hus a ďalší sú dnes v rámci ekumenizmu oslavovaní.)
… Z toho je zrejmé, že takto zriadený štát nie je ničím iným než neusporiadaným davom, ktorý sám seba poučuje a sebe samému vládne. Z toho vyplýva, že taká spoločnosť sa necíti nijako zaviazaná Bohu, preto sa aj verejne nehlási k žiadnemu náboženstvu a tým menej sa stará o to, nájsť medzi mnohými náboženstvami jediné pravé. …
(Z týchto a nasledujúcich pasáží jasne vyplýva nielen to, že finančná odluka Cirkvi od štátu je blud, ako to opakovane učila Cirkev, čiže financovanie Cirkvi štátom, ale aj ideová a náboženská odluka je blud. Inými slovami podľa katolíckeho učenia: štát je morálne povinný vo vzťahu k Bohu prijať katolícke kresťanstvo ako štátom podporovanú vieru.)
…. Každá otázka, týkajúca sa náboženstva, je odkazovaná na slobodné rozhodnutie jednotlivcov podľa ich súkromnej mienky. …
… Čo z toho vyplýva je jasné: osobný názor nie je viazaný objektívnym zákonom a je záležitosťou slobodnej záľuby každého, či chce Boha ctiť alebo nie; nastupuje neobmedzená názorová ľubovôľa , bezuzdná sloboda vo zverejňovaní názorov.
Pokračovanie v II. časti
