Kresťanskí sionisti a vzťah katolíckej Cirkvi k sionizmu: Kresťanský sionizmus je heréza

Branislav Krasnovský
29. októbra 2025   Cirkev História   Komentár

Katolícka Cirkev do II. vatikánskeho koncilu nepodporovala sionizmus

Katolícka Cirkev až do II. vatikánskeho koncilu nikdy historicky nepodporovala sionizmus. Audiencia Theodora Herzla u pápeža Pia X. v roku 1904 túto pôvodnú opozíciu a odmietnutie ešte zdôraznila. Pius X. v rozhovore s Herzlom, duchovným otcom sionizmu uviedol, že hoci Židia môžu slobodne žiť v Jeruzaleme, Cirkev nemôže schvaľovať výlučne židovský štát.

Následná vatikánska diplomacia tento postoj zachovala, najmä počas a po druhej svetovej vojne, keď plány na obnovenie židovskej vlasti získavali medzinárodnú podporu. Vatikán bol opatrný voči predstave dominancie Židov v multietnickej Palestíne, ktorá by mohla viesť aj k ohrozeniu kresťanských komunít a ich správy nad posvätnými miestami v Svätej zemi.

No po roku 1948 sa katolícka pozícia začala posúvať od priameho teologického odmietnutia k opatrnému politickému prispôsobeniu. Pápež Pius XII. ešte odolával americkým snahám, aby uznal Izrael, pretože také uznanie považoval za predčasné a nezlučiteľné s univerzálnym poslaním Cirkvi.

Ale v čase pontifikátu pápeža Jána XXIII., ktorý hľadal zmierenie so židovským národom, sa objavil otvorenejší tón, a vychádzanie v ústrety Izraelu. Dohoda medzi Vatikánom a Izraelom z roku 1993 predstavovala pragmatické uznanie politickej reality, nie však teologické schválenie sionizmu, zatiaľ čo následné dohody s Organizáciou pre oslobodenie Palestíny (OOP) odrážali trvalý záväzok Svätej stolice k mieru a spravodlivosti pre oba národy.

V roku 2015 pápež František toto dvojité uznanie potvrdil, vyzývajúc na spolunažívanie dvoch zvrchovaných štátov, hoci niektorí proizraelskí lobisti vo Vatikáne zvažujú, či by jednoštátny model nevyjadroval lepšie kresťanské princípy rovnosti a zmierenia.

Čo je kresťanský sionizmus

Kresťanský sionizmus je presvedčenie, že moderný štát Izrael je naplnením biblických proroctiev o návrate Židov do zasľúbenej zeme a a že kresťania majú náboženskú povinnosť tento štát politicky a duchovne podporovať. Táto bludná predstava vznikla najmä v protestantskom prostredí 19. – 20. stor., predovšetkým medzi evanjelikálnymi fundamentalistami v USA.

Teologicky sa opiera o doslovný výklad Starého zákona, ignorujúc naplnenie Zákona a proroctiev v Kristovi, ktoré sa nesú ako leitmotív celým Novým zákonom.

Katolícka Cirkev až do II. vatikánskeho koncilu rozhodne neuznávala pomoc sionizmu ako náboženskú povinnosť pre kresťanov. Dôvod je jednoduchý: Zmluva medzi Bohom a Izraelom bola naplnená a dovŕšená v Kristovi. To znamená, že prísľuby dané Abrahámovi a Mojžišovi neboli odvolané, ale prešli do nadprirodzenej roviny – Cirkvi; Izrael podľa tela (etnický, politický) už nie je „Božím ľudom“ v teologickom zmysle, pretože pravý Izrael je teraz Kristovo mystické Telo, teda Cirkev (porov. Gal 6,16). Teda Cirkev sa stala novým Izraelom, myslená nie geograficky a ani etnicky.

Z pohľadu tradičnej katolíckej teológie je kresťanský sionizmus judaistickou herézou, ktorá spočíva v presvedčení, že Starý zákon nebol naplnený v Novom zákone a v Kristovi. To by naznačovalo, že Kristovo vykúpenie nebolo definitívne a dostatočné. Kresťanský sionizmus popiera dostatočnosť Kristovho vykúpenia a vracia dejiny spásy späť od „ducha“ k „telu“. Preto je teologicky nezlučiteľný s katolicizmom – ak by Boh naďalej konal spásne prostredníctvom politického Izraela, znamenalo by to, že kríž nebol dostatočný.

Po II. vatikánskom koncile niektorí predstavitelia v Cirkvi tvrdia o Židoch po vystúpení Krista, že zostávajú Bohom milovaní „pre otcov“ (Rim 11,28) a že ich duchovné povolanie údajne trvá, aj keď dodávajú, že smeruje k naplneniu v Kristovi. Kresťania majú podľa nich odmietať antisemitizmus, ktorý však ako rasovú, etnickú a biologickú nenávisť aj tak vždy odmietali, popritom však zároveň nepodliehať teologickému relativizmu. Teda v duchu II. vatikánskeho koncilu by katolíci mali milovať Židov ako tzv. starších bratov, ktorými však vyznávači judaizmu nemôžu principiálne voči katolíckej Cirkvi byť. Dosiaľ platný Katechizmus katolíckej Cirkvi ešte stále odmieta predstavu, že by spása mohla ísť aj inou cestou než skrze Krista (napriek tomu že sa to mnohým progresívcom nepáči a súc synodálne vanutí už zodpovedne načúvajú a sprevádzajúc synkretizujú…).

Podpora mieru a práva Židov žiť v bezpečí nie je a nikdy nebola pre Cirkev problémom. Tým je, keď sa tomu pripisuje spásny význam – keď sa politika Izraela stavia na úroveň Božieho plánu. Takáto teológia znižuje význam Krista, nahrádza eschatologickú nádej pozemskou mocou a premieňa Zmluvu s Bohom na ideologický prejav podporujúci Izrael.

Boh dal Židom Starého zákona Zasľúbenú zem, ale v Kristovi dal ľudstvu Nebo. Kresťanský sionizmus chce vrátiť Boží ľud späť do púšte (duchovnej aj fyzickej), v ktorej sa Zákon stáva kameňom na kameňovanie a nie Duchom a Hlasom Božím. Pravý Sion však nikdy nebude stáť v Jeruzaleme a nebude postavený z kameňov, pravý Sion prebýva v Eucharistii, ktorá je Kristom. Eucharistia nie je symbolom Krista, ale Kristus sám. Nie obrazne, ale sviatostne a podstatne (učenie potvrdené Tridentského koncilu).

Od Sionu k Eucharistii alebo prečo katolícka Cirkev nemôže byť sionistická

„Lebo niet viac Žida ani Gréka…, všetci ste jedno v Kristovi Ježišovi.“ (Gal 3,28). Od vystúpenia Krista a zničenia Jeruzalemského chrámu v roku 70 po Kr. sa cesty katolíckeho kresťanstva a židovstva rozišli. Židovstvo hľadalo Boha v slove a pamäti Tóry, kresťanstvo našlo Boha v prítomnosti vteleného Slova – Krista. Moderný sionizmus, zrodený v 19. stor., sa snaží hľadanie Boha v slove a pamäti Tóry presadiť ako politickú realitu, no kresťanstvo, ktoré by sionizmus prijalo ako duchovný program, by poprelo Eucharistiu.

Kresťanský sionizmus je návratom do minulosti bez vykúpenia. Kresťanský sionizmus tvrdí, že vznik moderného Izraela je naplnením Božích prisľúbení Abrahámovi. Zabúda však, že Božie prisľúbenia Abrahámovi nikdy neboli len čisto geografické, ale boli mesiášske, smerovali k príchodu Krista, nie k obnoveniu hraníc. Preto sv. Pavol píše: „Nie telesné deti sú deťmi Božími, ale deti prisľúbenia“ (Rim 9,8). Politický Izrael sa môže stať útočiskom pre Židov, no nemôže byť znakom spásy, lebo spása už prišla – na Golgote.

Keď v roku 1904 prijal pápež sv. Pius X. zakladateľa sionizmu Theodora Herzla a ten žiadal podporu pre židovský štát v Palestíne, pápež odpovedal: „Nemôžeme schvaľovať žiadne úsilie o návrat Židov do Palestíny, pretože oni neuznali Nášho Pána Ježiša Krista. A preto nemôžeme uznať ich národ.“ Tieto slová neboli prejavom nepriateľstva, ale konzekventnej teológie: Cirkev uznáva duchovné povolanie Izraela, ale nie mimo Krista.

Medzi politikou a prorockou opatrnosťou

Po roku 1945 sa svet zmenil. Holokaust a exodus Židov zo Sovietskeho zväzu otvorili otázku: Môže Cirkev zostať mlčať, keď sa znovu ustanovuje štát Izrael? Pius XII. mlčal nie zo strachu, ale z teologickej zdržanlivosti. Odmietol uznať štát Izrael, pretože nechcel, aby sa kresťanstvo zredukovalo na politickú eschatológiu – na vieru, že spása sa meria hranicami. Jeho encyklika In multiplicibus curis (1948) vyzýva k mieru a spravodlivosti, ale jasne hovorí, že Svätá zem patrí všetkým, nie jednému etniku.

Pápež Jan XXIII. a jeho pontifikát znamenajú začiatok dialógu so sionistami a Izraelom. Tento pápež „otvorených dverí“ zmenil tón, nie však dogmu. Odstránil z veľkonočnej liturgie výraz „perfídni Židia“ a začal kontroverzný proces prispôsobovania sa svetu, ktorý vyvrcholil koncilovým dokumentom Nostra aetate (1965). Tento dokument však nemá podporovať sionizmus, aj keď ho tak kresťanskí sionisti interpretujú, ale uznáva, že Židia zostávajú „drahí Bohu pre otcov“ (Rim 11,28). Jeho posolstvo podľa niektorých jeho interpretov znie: „Cirkev odmieta antisemitizmus, ale nepopiera evanjelium.“

Pápež Ján Pavol II. v roku 2000 zašiel ešte ďalej a navštívil Izrael. Modlil sa pri Múre nárekov a nazval Židov „staršími bratmi“. No zároveň v Betleheme a Nazarete pripomenul, že Kristus je mier, nie hranica. Jeho gesto malo podľa oficiálnych interpretácií pastoračný, nie teologický charakter. Uznanie Izraela Vatikánom v roku 1993 bolo politickým faktom, nie dogmatickým súhlasom.

Pápež František pokračoval v dlhodobej vatikánskej línii presadzovania existencie dvoch štátov – Izrael a Palestína. Hovoril o „dvoch bratoch, ktorí sa musia zmieriť“. Vo vnútri Vatikánu však rastie skupina teológov, ktorí tvrdia, že jednotný štát založený na rovnosti všetkých občanov by viac zodpovedal evanjeliu než etnická exkluzivita. Nie je potrebné to ďalej komentovať – je zrejmé, že určité kruhy vo Vatikáne si tiež želajú, aby ostal len štát Izrael.

V Starom zákone bol Sion miestom Božej prítomnosti. V Novom zákone sa Božia prítomnosť presťahovala do Eucharistie. Tam prebýva Mesiáš. Preto kresťanstvo nemôže byť sionistické: Sion už nie je geografický, ale sviatostný. V Eucharistii sa spája Nebo a zem, Cirkev je nový Izrael nie podľa krvi, ale podľa milosti. Sv. Augustín to vyjadril nasledovne: „V Izraeli podľa tela sa narodilo Evanjelium, ale v Izraeli podľa ducha sa Evanjelium uskutočňuje.“ Sionizmus hľadá zmluvu v zemi; Cirkev ju nachádza v Eucharistii. Tam je zasľúbená krajina, ktorú žiaden nepriateľ nemôže obsadiť.

Kresťanský sionizmus je paradox – snaha vrátiť sa do dejín, ktoré Kristus už naplnil. Cirkev však žije z večného teraz – z Eucharistie, kde sa minulosť a budúcnosť stretávajú v prítomnosti Boha. Boh nedal človeku spásu v zemi, ale v Ježišovi Kristovi. Kto hľadá Boha v hraniciach, stratí ho v Eucharistii. A kto hľadá Sion v Nebi, nájde ho pri oltári v Eucharistii.

PDF (formát pre tlač)