Kremácia ako pohanská ohavnosť alebo Moderná Cirkev a chrám Ducha Svätého v plameňoch

Radomír Tomeček
9. októbra 2025   Cirkev Spoločnosť

Moderná Cirkev v období po II. vatikánskom koncile (1962 – 1965) bola zasiahnutá prenikaním škodlivých revolučných tendencií. Jednou z týchto novôt, ktoré boli pre Cirkev a pre katolíkov nepredstaviteľné v minulosti, je postupné akceptovanie spaľovania mŕtvych ľudských tiel, resp. kremácie.

Podobne ako v prípade rozšírenia prijímania Eucharistie na neposvätené ruky laikov, aj v prípade schvaľovania kremácie môžeme sledovať pozoruhodný proces. Moderná Cirkev a jej predstavitelia vyhlasujú, že nedošlo k zmene katolíckej náuky v zmienených veciach. Avšak v skutočnosti je zjavné, že správanie a myslenie katolíckeho ľudu, odporujúce tradičnej katolíckej náuke aj vo veci nakladania s telom zomretého človeka, je zo strany mnohých cirkevných pastierov schvaľované.

Ako tradičná Cirkev vnímala spaľovanie mŕtvol? Kedy v modernej Cirkvi došlo k prenikaniu „kremačnej mentality“ do života katolíkov? Aké dôsledky prináša táto revolučná tendencia pre ľudí, ktorí jej podľahli?

Sväté Písmo a pochovávanie mŕtvych ľudských tiel do hrobov

Naši prarodičia, Adam a Eva, po spáchaní svojho hriechu, museli znášať trest, ktorý Boh stanovil pre nich, a pre každého budúceho potomka. Boli vyhnaní z Raja, a súčasne museli prijať Boží rozsudok:

„V pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb, kým sa nevrátiš do zeme, z ktorej si bol vzatý, lebo prach si a na prach sa obrátiš!“ (Gn 3,19)

Sväté Písmo poukazuje na prirodzený zvyk pochovávať telá zomretých ľudí do pripravených hrobov, ktorý súvisí s pokorným rešpektovaním zmieneného Stvoriteľovho rozhodnutia:

„Potom Abrahám pochoval svoju ženu Sáru v jaskyni na pozemku v Makpele, východne od Mamre, čiže v Hebrone, v krajine Kanaán.“ (Gn 23,19)

„A keď sa dni oplakávania minuli, Jozef povedal faraónovým dvoranom: „Ak som našiel milosť vo vašich očiach, prihovorte sa za mňa, prosím, u faraóna v tomto zmysle: Môj otec ma zaviazal prísahou: Hľa, ja už zomriem. Pochováš ma v mojom hrobe, ktorý som si vykopal v krajine Kanaán!“ A teraz by som chcel ísť hore pochovať si otca; potom sa vrátim.“ (Gn 50,4–5)

Pochovávanie zomretých ľudí do hrobov bolo znakom mnohých vyspelých národov sveta, napríklad Rimanov, Grékov a Židov. Sväté Písmo poukazuje na rešpektovanie tejto starobylej tradície aj po príchode Pána Ježiša Krista na tento svet:

„Bratia, dovoľte mi otvorene vám povedať o praotcovi Dávidovi, že zomrel, pochovali ho a jeho hrob je u nás až do dnešného dňa.“ (Sk 2,29)

„V tých miestach, kde bol ukrižovaný, bola záhrada a v záhrade nový hrob, v ktorom ešte nik neležal. Tam teda uložili Ježiša, lebo bol židovský Prípravný deň a hrob bol blízko.“ (Jn 19,41–42)

Šírenie kresťanstva a potláčanie pohanského spaľovania mŕtvol

Cirkev v minulosti pripúšťala možnosť spálenia mŕtveho ľudského tela so zreteľom na niektoré mimoriadne situácie. Bolo to napríklad v prípade nebezpečenstva šírenia morovej nákazy, alebo pri zvláštnych ťažkostiach, spojených s pochovávaním do zeme. Cirkev akceptovala, že oheň je spôsobilý zabrániť šíreniu nebezpečnej infekcie, avšak dôrazne odsudzovala šírenie zvyku spaľovania mŕtvol za bežných okolností.

Pochovávanie zomretého ľudského tela do pripraveného hrobu bolo považované za prirodzený postoj kresťanov vo vzťahu k nakladaniu s mŕtvym človekom po jeho smrti. Pochovávať zomretého človeka do hrobu v posvätenej zemi na cintoríne je skutkom telesného milosrdenstva.

Prirodzeným prejavom šírenia kresťanskej kultúry bolo dôstojné nakladanie s telom zomretého kresťana, ktoré má byť pochované podľa vzoru Spasiteľa, teda uložené do pripraveného hrobu. Všade tam, kde kresťanstvo preniklo, začalo šíriť pochovávanie do hrobov, a vytláčať pohanské spaľovanie mŕtvol. Pohanský svet a život pohanov bolo možné spoznať aj podľa toho, že v tomto svete bolo rozšírené spaľovanie mŕtvol.

Svätý Augustín (354 – 430), kresťanský teológ a cirkevný Otec, považoval spaľovanie mŕtvol za najohavnejšiu neľudskosť. Spaľovanie mŕtvol uráža kresťanské city,keďže smrť pre kresťanov je akoby len spánkom. Zomretí ľudia sú spiacimi, ktorí vstanú z mŕtvych. Cintorín je akoby spálňou, miestom odpočinku. Pochovávaním mŕtvol do zeme dávame najavo, že naše telá rovnajú sa zrnu, ktoré je zasiate do zeme, a následne klíči a vzchádza (1Kor 15,42)

Karol Veľký (742 – 814), franský kráľ, bol pápežom svätým Levom III. v Bazilike svätého Petra v Ríme roku 800 korunovaný na cisára Svätej rímskej ríše. Týmto spôsobom bola založená ríša, ktorej poslaním bolo šírenie Kristovho kráľovstva v pohanských oblastiach.

Karol Veľký ako franský kráľ v Capitulare Paderbrunnense z roku 785 zakázal spaľovanie mŕtvol ako pohanský zvyk, a to pod hrozbou trestu smrti:

„Ak niekto nechá spáliť telo zomretého človeka, a jeho kosti premení na popol, bude potrestaný hrdelným trestom.“

Kresťanský pohreb podľa tradičnej katolíckej náuky predstavuje žehnanie pozostatkov zomretého katolíka, spojené so zvláštnymi obradmi, a často aj so slávnostnou procesiou. Tieto pohrebné obrady vyjadrujú prosbu, aby Boh bol milostivý voči zomretému človekovi. Ľudské telo si zaslúži úctu aj po smrti, keďže bolo chrámom Ducha Svätého.

Slobodomurárska propagácia spaľovania mŕtvol

Slobodomurári bojovali proti katolicizmu aj prostredníctvom propagácie spaľovania mŕtvol. Na Medzinárodnom kongrese slobodomurárov v Neapole v Taliansku bolo spaľovanie mŕtvol zaradené do programu na potláčanie katolicizmu. Zmienený kongres prebiehal 8. decembra 1869, a bol reakciou slobodomurárov na konanie I. vatikánskeho koncilu (1869 – 1870), ktorý bol zahájený práve v tento deň.

Slobodomurárska propagácia spaľovania mŕtvol bola založená na šírení argumentov, ktoré hlásali aj združenia podporujúce kremáciu. Hlavným dôvodom týchto postojov bol zámer potlačiť prejavy katolicizmu v spoločnosti, ku ktorým patrí aj vykonávanie kresťanského pohrebu. Možno poukázať najmä na nasledovné dôvody pre kremáciu, ktoré možno spochybniť aj na základe použitia zdravého rozumu.

Estetické dôvody. Ponechanie vzácneho ľudského tela po jeho smrti rozkladu, hnilobe a červom je údajne menej estetické, než jeho vystavenie čistému ohňu. Avšak ani pohľad do kremačnej pece na zvíjanie sa spaľovanej mŕtvoly nie je estetickým zážitkom. Zakrývanie tejto surovej reality kremácie je zjavne účelové.

Hygienické dôvody. Podľa týchto dôvodov pre kremáciu, pochovanie do zeme je údajne spojené so šírením škodlivých látok do vzduchu a do vody. Absurdnosť tohto argumentu je preukázaná aj skúsenosťou, že zamestnanci cintorínov netrpia žiadnymi chorobami, spojenými s týmto prostredím. Napríklad na cintorínoch je možné pozorovať dobré podmienky pre život rastlín.

Psychologické dôvody. Tieto dôvody sú spojené s obavou z možnosti pochovania človeka, ktorý by bol len zdanlivo mŕtvy, a kremácia by mohla skrátiť jeho trápenie. Avšak aj predmetné tvrdenie je pochybné, keďže z dôvodu nedostatku vzduchu v rakve aj v tomto prípade by došlo k rýchlemu uduseniu.

Hospodárske dôvody. Zriaďovanie cintorínov zaberá vraj príliš veľkú časť z pozemkov, ktoré by mohli byť využité napríklad pre poľnohospodárstvo. Aj tento argument pôsobí smiešne, najmä keď možno vidieť, na aké nezmyselné účely sú pozemky často využívané, alebo nie sú vôbec využívané. Súčasne nemožno zabúdať ani na náklady, dôsledky výstavby a náročnosť vybavenia krematória.

Možno stručne poukázať aj na dôvody podporujúce vykonanie kresťanského pohrebu, a smerujúce proti kremácii:

Hrob s pochovaným zomretým človekom pripomína žijúcim ľuďom, že Spasiteľ pri svojom druhom príchode vzkriesi z mŕtvych telá všetkých ľudí. Kremácia potláča kresťanskú predstavu spiaceho zomretého človeka, ktorého telo bude vzkriesené v Súdny deň. Navštevovanie hrobov svojich predkov a starostlivosť o ne podporuje tradičné katolícke chápanie spojenia medzi živými a mŕtvymi, v duchovnom zápase o dosiahnutie večnej spásy.

V prípade podozrenia na spáchanie zločinu voči človeku, ktorý bol pochovaný do zeme, je možné vykonať exhumáciu, teda vyňať telesné pozostatky z hrobu, a podrobiť ich skúmaniu. Exhumácia je využívaná aj v procese blahorečenia, pri skúmaní možnej neporušiteľnosti tela, alebo získavaní relikvií svätých. Kremácia znemožňuje objasniť zločiny spáchané voči zomretej osobe.

Tradičná Cirkev a zákaz kremácie pre katolíkov

Skazonosný vplyv slobodomurárstva na štáty, národy a človeka bol odhalený svetu najmä prostredníctvom statočného postoja pápežov Cirkvi. Napríklad pápež Lev XIII. v encyklike Humanum genus zo dňa 20. apríla 1884 o slobodomurároch musel konštatovať rozšírenie vplyvu slobodomurárstva do všetkých oblastí štátneho života so zámerom potláčania katolicizmu. Pápež Lev XIII. vyzval v roku 1886 miestnych biskupov, aby poučili veriacich katolíkov o stanovisku Cirkvi vyvarovať sa hanebného zvyku spopolnenia ľudských tiel.

Kongregácia Svätého ofícia v dekréte Quoad cadaverum cremationes (z 19. mája 1886) o spopolnení mŕtvol zakázala pod hrozbou exkomunikácie latae sententiae možnosť vybrať si spopolnenie vlastného tela, alebo iného tela, alebo patriť k spoločnostiam, propagujúcim spopolnenie mŕtvol.

Kongregácia Svätého ofícia v dekréte Quoad corporum cremationem (z 15. decembra 1886) stanovila, že cirkevný pohreb nebolo dovolené vykonať osobe, ktorá si zvolila kremáciu z vlastnej vôle, a zotrvala v tejto vôli až do svojej smrti.

Cirkev musela reagovať na problémy a otázky zo strany cirkevných pastierov, vznikajúce v dôsledku prenikania spopolnenia mŕtvol aj do katolíckeho prostredia. Kongregácia Svätého ofícia vo svojej odpovedi De crematione cadaverum (z 27. júla 1892) vyhlásila spopolnenie za nezákonné, a nariadila zákaz udeliť sviatosti tomu, kto súhlasil so spopolnením.

Sviatosti nesmeli byť vysluhované veriacemu, ktorý zanechal po sebe vôľu, aby jeho telo bolo po smrti spopolnené, alebo ktorý odmietal vzdať sa tohto zámeru, napriek napomenutiu. To platilo aj v prípade, keď osoba nebola stúpencom slobodomurárstva, a žiadala o spopolnenie z iných dôvodov.

Kódex kánonického práva z roku 1917 zakazoval kremáciu v kánone 1203 a v kánone 1240. Napríklad kánon 1203, § 1, uvádza: „Telá zomretých veriacich je nutné pochovávať, ich spaľovanie sa zavrhuje.“ Kánon 1240, § 1, bod 5, stanovoval zákaz vykonať cirkevný pohreb osobe, ktorá nariadila, aby jej telo bolo spálené a ktorá neprejavila kajúcnosť pred svojou smrťou.

Kongregácia Svätého ofícia v inštrukcii De crematione cadaverum (z 19. júna 1926) poukazuje na spopolnenie mŕtvych ako na barbarský zvyk, ktorý odporuje nielen kresťanskej, ale aj prirodzenej úcte k telu zomretého človeka. Tento zvyk odporuje stanovisku Cirkvi od jej najstarších čias a je podporovaný nepriateľmi kresťanstva. Spopolnenie mŕtvych prispieva k šíreniu materializmu, odvracia ľudí od premýšľania o smrti a od nádeje na vzkriesenie tela. Spopolnenie mŕtvych môže byť povolené len za výnimočných okolností a zo závažného dôvodu verejného dobra.

Veľká francúzska revolúcia (1789 – 1799), rozšírenie slobodomurárstva, hnutí bojujúcich proti katolicizmu, voľnomyšlienkarov, marxistov, a pod., priniesli presadzovanie spopolnenia mŕtvych na základe nenávisti voči katolíckym dogmám. Základné posolstvo týchto hnutí spočívalo v presvedčení, že po smrti človeka všetko pre neho končí, a že ukladanie tiel do hrobov nemá zmysel.

Cirkev musela reagovať na toto veľmi rafinované nebezpečenstvo pre vieru katolíkov, a to najmä prostredníctvom zmieneného Kódexu kánonického práva z roku 1917, podporujúceho pochovávanie zomretých katolíkov, a prísne zakazujúceho spopolnenie mŕtvych. Taktiež činnosť Kongregácie Svätého ofícia, vydávajúcej dekréty, inštrukcie a odpovede, prispela k správnemu poučeniu katolíkov o význame kresťanského pohrebu, a o nevhodnosti kremácie pre katolíkov.

Moderná Cirkev a zmiernenie zákazu kremácie pre katolíkov

Moderná Cirkev v období II. vatikánskeho koncilu priniesla posolstvo svojho otvorenia sa svetu („aggiornamento“). Pápež Ján XXIII. zriadil dňa 28. marca 1963 Pápežskú komisiu pre revíziu Kódexu kánonického práva. Tento zámer podporoval aj nasledujúci pápež Pavol VI., a predmetom skúmania mala byť aj problematika kremácie.

Prípravné práce v roku 1959, pred II. vatikánskym koncilom, boli spojené s predkladaním návrhov jednotlivých biskupov z celého sveta. So zreteľom na kremáciu bolo predložených len niekoľko návrhov, pochádzajúcich z európskych štátov. Predmetné návrhy boli v prospech kremácie, alebo požadovali zmiernenie trestov, stanovených v zmysle Kódexu kánonického práva z roku 1917.

Argumentácia zmienených podporovateľov kremácie aj pre katolíkov vychádzala z predpokladu, že propagácia kremácie v minulosti vyplývala z nenávisti voči Cirkvi, zo slobodomurárstva, a pod., avšak súčasné dôvody pre kremáciu sú údajne celkom iné. Združenia podporujúce kremáciu a ani slobodomurári v modernej dobe nepodporujú kremáciu preto, aby bojovali proti náboženstvu. Niektorí katolíci majú tafefóbiu, teda strach z pochovania zaživa, z hrobov, a pod. Pre niektorých ľudí sú významné aj ekonomické alebo hygienické dôvody pre kremáciu.

Kongregácia Svätého ofícia v inštrukcii De cadaverum crematione: Piam et constantem (z 5. júla 1963, počas pontifikátu pápeža Pavla VI.) o spopolnení zomretých prispela k zmene doterajšej cirkevnej praxe v súvislosti s postojom ku kremácii.

Predmetná inštrukcia pripomína, že Cirkev podporovala vždy zbožný zvyk pochovávania tiel veriacich do zeme, avšak bránila sa proti kremácii ako znameniu popretia kresťanských dogiem. Súčasne konštatuje, že spopolnenie tela sa netýka ani duše, ani neznemožňuje Božej všemohúcnosti obnoviť telo, ani samo v sebe neobsahuje objektívne popretie týchto dogiem.

Pozoruhodná zmena v prístupe modernej Cirkvi ku kremácii súvisí s rozšírením dôvodov, ktoré údajne v modernej dobe podporujú rozhodnutie pre kremáciu. Zmienená inštrukcia konštatuje:

„Zmena takého zmýšľania k lepšiemu a okolnosti stavajúce sa proti pochovávaniu do zeme javia sa ako zrejmejšie a častejšie v súčasnej dobe, preto ku Svätej stolici smerujú časté prosby o zmiernenie cirkevnej náuky vo veci spopolnenia tiel zomretých, o ktorom je známe, že sa koná dnes stále častejšie nie z nenávisti voči Cirkvi, alebo voči kresťanským mravom, ale len z dôvodov hygienických, alebo ekonomických, alebo z dôvodu verejného, alebo súkromného poriadku.“

Najmä so zreteľom na vyššie uvedené stanoviská tradičnej Cirkvi proti spaľovaniu mŕtvol je zjavné, že predmetná inštrukcia neobsahuje objektívne zavrhnutie kremácie pre katolíkov za bežných okolností. Predmetný dokument priznáva zámer zmierniť doterajšie predpisy kánonického práva zamerané proti kremácii, aby nebolo potrebné udeľovať výnimky z týchto predpisov v jednotlivých prípadoch.

Ak nebude preukázané, že osoba zvolila kremáciu pre seba so zámerom popierať kresťanské dogmy, alebo so zámerom vyplývajúcim zo sektárskej nenávisti voči Cirkvi, táto osoba má nárok na verejné modlitby a na sviatosti. Obrad cirkevného pohrebu a následné modlitby nemôžu byť vykonávané nikdy na mieste kremácie.

Rastúce pochopenie pre kremáciu v cirkevných dokumentoch

Napriek formuláciám inštrukcie De cadaverum crematione: Piam et constantem z roku 1963, podporujúcim tradičné pochovávanie tiel do zeme, tento dokument bol vydaný v atmosfére koncilového „aggiornamenta“. Možno aj preto bol vo všeobecnosti vnímaný ako cirkevné zrušenie zákazu kremácie.

Tendencia postupného rušenia tradičných cirkevných zákazov v modernej Cirkvi zasiahla aj oblasť pohrebných obradov, spojených s kremáciou. Napríklad vyššie zmienená inštrukcia z roku 1963 obsahovala aj určité obmedzenia v tejto veci:

„Aby však zbožné zmýšľanie veriacich voči cirkevnej tradícii neutrpelo škodu a aby bolo jasné, že duch Cirkvi je vzdialený (cudzí) spopolňovaniu, obrad cirkevného pohrebu a následné modlitby nebudú sa môcť konať nikdy na samotnom mieste kremácie, ani spôsobom jednoduchého sprievodu pri prevoze tela.“

Avšak rastúce pochopenie modernej Cirkvi voči prenikaniu kremácie do katolíckeho života zasiahlo aj vzájomný vzťah medzi pohrebným obradom a kremáciou. Tento vzťah sa začal rafinovane prehlbovať, a vyššie zmienené slovo „nikdy“ akoby postupne strácalo svoj význam.

Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí v Praenotanda, t. j. v úvodných poznámkach k liturgickej knihe Ordo exsequiarum (z roku 1969), týkajúcej sa pohrebných obradov, v článku 15 uvádza:

„Obrad, ktorý sa koná v kaplnke, alebo pri hrobe, môže sa vykonať v tomto prípade v budove priľahlej ku krematóriu, a dokonca, ak chýba iné vhodné miesto, v samotnej sieni krematória, ak bolo vylúčené vedomé nebezpečenstvo pohoršenia, či náboženskej ľahostajnosti.“

Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí vo svojej odpovedi v januári 1977 uviedla, že nepovažuje za vhodné sláviť pohrebný obrad, stanovený pre prítomné telo zomretej osoby, nad popolom tejto osoby. Dôvodom je skutočnosť, že popol, ktorý je symbolom skazy ľudského tela, nevhodne zatieňuje symbol „odpočinutia“ v očakávaní vzkriesenia. Telo prijíma liturgické pocty a nie popol.

Progresívni predstavitelia modernej Cirkvi chceli vyhovieť rozmarom moderných katolíkov, objavujúcich chuť predtým zakázaného ovocia kremácie. Napríklad konferencie biskupov Nemecka, Rakúska, Švajčiarska a Luxemburska v súvislosti s oznámením o príslušných dokumentoch Svätej stolice povolili možnosť vykonania pohrebných obradov aj za prítomnosti urny s popolom zomretej osoby.

Sprevádzanie moderných katolíkov pri rozhodnutí pre kremáciu

Kódex kánonického práva z roku 1983 v kánone 1176, § 3 uvádza:

„Cirkev naliehavo odporúča, aby sa zachovával nábožný zvyk telá zomrelých pochovávať; nezakazuje však kremáciu, ak nebola zvolená z dôvodov, ktoré odporujú kresťanskému učeniu.“

Katechizmus katolíckej Cirkvi, vydaný v roku 1992 za pontifikátu pápeža Jána Pavla II., nadväzujúci na II. vatikánsky koncil (1962 – 1965), (ďalej len KKC), venuje problematike kremácie jednu jedinú vetu:

„Cirkev dovoľuje kremáciu, ak nie je prejavom úmyslu spochybniť vieru vo vzkriesenie tela.“ (KKC, § 2301)

Kongregácia pre náuku viery vydala inštrukciu Ad resurgendum cum Christo (z 15. augusta 2016, na sviatok Nanebovzatia Panny Márie) ohľadom pochovávania zomrelých a uchovávania popola v prípade kremácie. Tento dokument uvádza:

„Cirkev naďalej uprednostňuje pochovávanie tiel zosnulých, (…), napriek tomu kremácia nie je zakázaná, okrem prípadu, že by bola zvolená z dôvodov, ktoré odporujú kresťanskej náuke. Ak tu nie sú dôvody protirečiace kresťanskej náuke, Cirkev po vyslúžení pohrebných obradov, sprevádza toto rozhodnutie pre kremáciu s na to určenými liturgickými a pastoračnými pokynmi, pričom zvlášť sa stará o to, aby sa vyhlo akémukoľvek pohoršeniu, alebo istej forme náboženskej ľahostajnosti.“ (Bod 4)

Tento dokument, v súvislosti s nakladaním s popolom zomretej osoby, uvádza:

„Kedykoľvek sa z legitímnych dôvodov rozhodne pre spopolnenie mŕtveho tela, popol zosnulého musí byť uchovávaný podľa predpisu na posvätnom mieste, teda na cintoríne – alebo v istých prípadoch v kostole – alebo na kompetentnou cirkevnou autoritou určenom mieste. (…). Z vyššie uvedených dôvodov sa nedovoľuje uchovávať popol v domácnosti. (…). Aby sa vyhlo akémukoľvek dvojznačnému panteizmu, naturalizmu alebo nihilizmu, nedovoľuje sa rozsypať popol do vzduchu, zeme alebo vody, či iným spôsobom, ani premeniť popol na upomienkové predmety, kusy bižutérie, alebo iné predmety.“ (Bod 5, 6, 7)

Avšak moderná Cirkev napreduje neustále ďalej v pokrokovom sprevádzaní moderných katolíkov pri rozhodnutí pre kremáciu. Pokrok nastáva napríklad aj pri nakladaní s popolom zomretej osoby, ktorý nemusí byť komplexne uchovávaný výlučne na posvätnom mieste, ako vyžadovala zmienená inštrukcia z roku 2016.

Dikastérium pre náuku viery v odpovedi na otázku Mons. Mattea Zuppiho (* 1955), talianskeho kardinála, stanovilo dňa 12. decembra 2023, že bude možné zriadiť posvätné miesto „na spoločné umiestnenie a uchovávanie popola pokrstených zosnulých“, teda spoločný cintorín, kde sa vysype popol jednotlivých zosnulých. Cirkevná autorita môže zvážiť a posúdiť aj žiadosť rodinných príslušníkov o uchovanie „minimálnej časti“ popola zosnulého na mieste, ktoré bolo pre neho významné.

Spaľovanie tela zomretého katolíka bolo v minulosti za bežných okolností pre katolíkov nepredstaviteľné, keďže toto telo bolo vnímané ako chrám Ducha Svätého, určený na budúce vzkriesenie. Prenikanie revolúcie do modernej Cirkvi je sprevádzané aj rastúcim pochopením pre kremáciu bez vážnych dôvodov.

Napriek neustálemu a pokryteckému pripomínaniu uprednostňovania tradičného pochovávania tiel v dokumentoch modernej Cirkvi je zjavné, že spaľovanie mŕtvol bolo predstavené modernému katolíkovi ako rovnocenná alternatíva voči uloženiu tela do hrobu. Šírenie „kremačnej mentality“ v spoločnosti prináša aj tragikomické obrazy.

Príbuzenstvo zomretej osoby sa môže v niektorých prípadoch „postarať o kremáciu“ bez ohľadu na poznanie vôle tejto osoby. Pri spaľovaní mŕtvol v kremačnej peci dochádza k výbuchom batérií kardiostimulátorov. Moderná spoločnosť začína objavovať krásu kremácie zvierat, resp. domácich miláčikov, uložených do rakvičiek, čo je spojené s možnosťou rozlúčkovej reči, alebo aj s možnosťou „pohrebného obradu“ v nejakej pokrokovej farnosti. Aj takto vyzerajú dôsledky revolučného šialenstva, ktoré zasiahlo modernú Cirkev a moderný svet.

PDF (formát pre tlač)