Kniha biskupa de Ségur s názvom Sväté prijímanie, VII. časť

Branislav Krasnovský
1. októbra 2024   Cirkev

XI. Poznám mnoho zbožných osôb, ktoré zriedkakedy chodievajú na sväté prijímanie

Zaujímavé (hovorí biskup de Ségur), pretože ja takýchto osôb poznám veľmi málo. Ale zase na druhej strane poznám veľmi veľa osôb, ktoré často prijímajú Najsvätejšiu Eucharistiu a nie sú zbožnými v plnom slova význame.

Ten, kto tvrdí, že pozná mnoho zbožných osôb, ktoré zriedkakedy chodievajú na sväté prijímanie si pletie pojmy. To, čo si predstavuje pod pojmom zbožná osoba nie je nič iné, ako osoba žijúca usporiadaným životom. K usporiadanému životu postačuje zachovávať presne Božie a cirkevné prikázania, nevynechať v nedeľu svätú omšu, pri významných katolíckych sviatkoch prijímať Eucharistiu, ctiť si katolícku Cirkev a žiť počestným spôsobom života.

Ale skutočná zbožnosť, to je čosi iné. Skutočná zbožnosť sa povznáša oveľa vyššie nad usporiadaný život a je presiaknutá láskou k Nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi. Kto raz vstúpi vďaka Božej milosti na cestu pravej zbožnosti, tomu prestanú stačiť bežné prikázania. Skutočne zbožný katolík túži dostať sa bližšie ku Kristovi a Najsvätejšej Panne Márii, túži žiť podľa evanjeliových rád, cvičí sa v sebazapieraní, vnútorne sa stimuluje a túži dokonale duchovne rásť. Usiluje sa o spásu duší, koná z lásky a nie z povinnosti a v službe Bohu nevidí ťažké bremeno a kríž, ale nežnú obetavosť.

Skutočne poznáme vo svojom okolí ľudí, oživených opravdivou zbožnosťou, ktorí by zriedka pristupovali k Najsvätejšej Eucharistii? Ak áno, tak sa treba zamyslieť, či sú nami používané kritéria správne, pretože ak by tak bolo, tak by to bolo po prvýkrát v dejinách Cirkvi, kedy by účinkom chýbala ich príčina. Prečo? No preto, lebo svätá katolícka Cirkev vždy chápala, chápe a bude chápať (katolícki modernisti a progresívci určite nie sú svätá katolícka Cirkev, nech ich Pachamama synodálne chráni a sprevádza, pozn. aut.) Najsvätejšiu Eucharistiu ako dôležitý úkon skutočnej katolíckej zbožnosti.

Je viac ako zrejmé, že skutočná zbožnosť bez častého prijímania Eucharistie je rovnako nemožná, ako silné a pevné zdravie bez racionálnej a zdravej výživy.

XII. Chcel by som častejšie prijímať Eucharistiu, ale spovedník mi to nechce dovoliť

Tu si dovolím krátku vsuvku. V dnešnej dobe (na rozdiel od doby, v ktorej žil biskup de Ségur) už pravdepodobne nie je veľa duchovných, ktorí by odmietali kajúcnikovi povoliť časté prijímanie.

Možno nechuť obmedziť kajúcnikovi možnosť častého pristupovania k svätému prijímaniu súvisí aj s tým, že s rozmaznaným a modernisticko-progresívnym katolíckym uličníkom, rochniacim sa v liberálnom pseudokatolíckom táraní, ktorý si robí z ručičiek oltárik pre Ježiška, teší sa na miništrantky, transgenderových duchovných, kupuje si knihy katolíckeho gurua Mons. Halíka a páči sa mu výtvarný odkaz maniakálneho jezuitu Marka Rupnika, nemôže kňaz prísne zaobchádzať.

Prečo? Pretože rovnako rýchlo ako sa rozmaznaný malý nevychovaný uličník hodí matke na ulici o zem, rozmaznaný modernisticko-progresívny katolícky uličník, rochniaci sa v liberálnom pseudokatolíckom táraní okamžite zdvihne svoj mobilný telefón, obvolá všetkých svojich rovnako orientovaných katolíckych známych a spoločne zavolajú biskupovi, aby to zaostalému a tmárskemu duchovnému, ktorý evidentne nechápe pravý zmysel II. vatikánskeho koncilu a múdra pápeža Františka a spol. vysvetlil a poriadne mu zasolil, aby si farárko uvedomil, ako sa má správať ku skutočne dôležitým veriacim.

No a podľa cynikov to ďalej vyzerá tak, že väčšina biskupov chce mať samozrejme pokoj, pretože jasne chápu všeobecný princíp subordinácie (trest prichádza zhora dole), nerobia si ilúzie o premotivovaných modernisticko-liberálno-progresívnych katolíckych veriacich vo svojom stádočku, pretože vedia, že sa obvinenia na ich adresu z toho, že nie sú synodálne dostatočne rozvinutí a že konzervatívne hodnotovo zmätení sa môžu zniesť aj na ich hlavu ako hotová pohroma, podobná ohňu a síre, ktorá padala na Sodomu a Gomoru.

Za socializmu do roku 1989 platila axióma, že je jednoduchšie a lepšie urobiť si poriadok s neposlušným alebo naivným podriadeným, ako očakávať v prípade neriešenia problému prísnu súdružskú návštevu z Ústredného výboru Komunistickej strany Československa. Mne osobne sa zdá, že niečo podobné môže platiť aj dnes nielen v sekulárnych organizáciách, ale aj v katolíckej Cirkvi.

Ešte mi dovoľte krátku poznámku na pobavenie. Za socializmu nehrozilo, žeby členovia ÚV KSČ zavítali medzi verejnosť v leoparďom odeve. 🙂 Dokonca aj súdruhovia z vtedy prosovietskej Angoly a Mozambiku dávali prednosť oblekom, montérkam či uniformám pred leopardím odevom (odporúčam pozrieť si nuncia Nicolu Girasoliho https://cruxnow.com/church-in-europe/2023/09/papal-envoys-leopard-skin-vestment-stirs-social-media-sensation A keď sú povolené leopardie ornáty, prečo by nemohli byť povolené aj dúhové ornáty?)

Vráťme sa však k biskupovi de Ségur a v jeho dobe často využívanej možnosti nepovoliť hriešnikovi častejšie pristupovať k prijímaniu Eucharistie, ak kňaz nebadal zo strany hriešnika skutočnú ľútosť a snahu polepšiť sa.

Prečo ti kňaz nechce dovoliť, aby si častejšie chodil na sväté prijímanie? (pýta sa biskup de Ségur) Odpoveď je vskutku jednoduchá. Určite by ti to dovolil a sám by ťa povzbudil, keby videl z tvojej strany lepšiu prípravu a snahu. Ale prosil si naozaj o možnosť, aby si mohol často prijímať Eucharistiu? Ale ako sa hovorí v Evanjeliu (Lk 11,9): 9 Aj ja vám hovorím: „Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám!“

Je naozaj potrebné v takomto prípade porozprávať sa so svojím spovedníkom a duchovným otcom, vyjaviť mu svoje túžby, na druhej strane však odstrániť všetky zlé návyky, ktoré tvoj duchovný otec na tebe badá. Ak tak učiníš, tak časom veľmi rýchlo zistíš, že nemožnosť často prijímať nesúvisela s tvojím spovedníkom a duchovným otcom, ale s tebou samým.

Veľakrát (hovorí biskup de Ségur) som počul námietky, že veriaci sa snaží žiť čo najlepšie, snaží sa zlepšovať, napriek tomu je však jeho spovedník neoblomný. Ak si si istý, že je to tak, zájdi za biskupom a informuj ho, on sa s kňazom porozpráva. A ak ti dá za pravdu, tak sa pomodli za svojho spovedníka a poľutuj ho, pretože sa vážne previnil voči povinnosti, ktorú všetkým verným kňazom ustanovil Náš Pán Ježiš Kristus. Modli sa za takéhoto kňaza, aby obstál pred Božou tvárou, kde sa po svojej smrti bude zodpovedať za všetky svoje chyby, hriechy, slabosti rovnako, ako sa spovedajú aj všetci katolíci.

Všetci svätí kňazi, oživení skutočným duchom katolíckej Cirkvi vždy odporúčali čo najčastejšie pristupovať k svätému prijímaniu. Len skutočne ťažký a smrteľný hriech neumožňuje hriešnikovi pristupovať k Eucharistii, po ťažkom hriechu sa treba vyspovedať. Všedné hriechy sväté prijímanie ničí, sväté prijímanie zušľachťuje dušu a umožňuje veriacemu duchovne rásť.

Skutoční verní katolícki kňazi s neúnavným zápalom privádzajú úbohé a zranené duše k Pánovi Ježišovi, povzbudzujú ich v dôvere ku Kristovi. Každý má prístup k Tridentskému katechizmu (hovorí biskup de Ségur), kde si môže prečítať všetko, čo potrebuje. A v Tridentskom katechizme sa jednoznačne píše, že kňaz je svojím svedomím zaviazaný nabádať veriacich ku každodennému prijímaniu Eucharistie, pretože tak ako telo potrebuje potravu, duša potrebuje Eucharistiu. Takéto je učenie svätých otcov a cirkevných snemov. Tridentský katechizmus a ďalšie tradičné katolícke dokumenty si môžete stiahnuť v pdf podobe tu: https://tridentskaomsa.weebly.com/dokumenty.html

Svätý Karol Boromejský, milánsky arcibiskup neúnavne informoval všetkých veriacich v Milánskej arcidiecéze o Tridentskom katechizme a tento katechizmus si na území jeho arcidiecézy mohol zakúpiť každý veriaci katolík. Všetkým svojim kňazom kládol na srdce, aby viedli veriacich k tomu, aby každodenne pristupovali k svätému prijímaniu (ak neboli v smrteľnom hriechu, ak áno, láskavo na nich naliehal, aby neostávali žiť v stave smrteľného hriechu a čo najrýchlejšie zavítali do spovednice). Takisto všetkých biskupov svojej diecézy nabádal, aby trestali tých duchovných správcov, ktorí by hlásali názory opačné ako sú v Tridentskom katechizme a zakazovali by veriacim častý prístup k svätému prijímaniu.

Pred svätým Karolom Boromejským pápež sv. Lev IX. takisto poskytol jasný návod k tomu, ako často sa má pristupovať k svätému prijímaniu. Jasne uviedol, že „žiadnemu katolíkovi nemá byť odopreté sväté prijímanie z dôvodu ľubovôle kňaza či jeho netrpezlivosti“.

Aj pápež Inocent XI. naliehal na biskupov a kňazov, aby viedli veriacich k čo najčastejšiemu prijímaniu Eucharistie. „Horliví a dobrí kňazi, verní Kristovi musia bdieť nad tým, aby nikomu nebola odopretá (po splnení náležitých podmienok) možnosť každodenného prístupu k Najsvätejšej Eucharistii. Treba však ostávať obozretným v určovaní toho, ktorí veriaci môžu na základe svojej prípravy pristupovať k častému svätému prijímaniu.“

(Pokračovanie)

Titulný ilustračný obrázok, Alonso Vázquez (1564–1608), Posledná večera, zdroj: wikimedia commons

***

predchádzajúce časti:
Kniha biskupa de Ségur s názvom Sväté prijímanie, I. časť
Kniha biskupa de Ségur s názvom Sväté prijímanie, II. časť
Kniha biskupa de Ségur s názvom Sväté prijímanie, III. časť
Kniha biskupa de Ségur s názvom Sväté prijímanie, IV. časť
Kniha biskupa de Ségur s názvom Sväté prijímanie, V. časť
Kniha biskupa de Ségur s názvom Sväté prijímanie, VI. časť

PDF (formát pre tlač)