Kniha biskupa de Ségur s názvom Sväté prijímanie, VI. časť

Branislav Krasnovský
25. septembra 2024   Cirkev

IX. Obávam sa, že keď budem chodiť často na sväté prijímanie, budem budiť údiv a pohoršenie u mojich známych

Údiv u svojich známych? To sú akí katolíci, títo známi? To nie sú katolíci, to je čudná paródia na katolíka. Sú to ľudia, ktorí síce zachovávajú nejaké katolícke náboženské zvyky, ale evidentne nechápu nič z Božích vecí. Z názoru týchto ľudí si netreba robiť ťažkú hlavu, treba ich skôr ľutovať. Ich hanenie je však pre dobrého a verného katolíka chválou.

Ale je viac ako isté, že skutoční katolíci sa nebudú pohoršovať, ba ani čudovať, keď ich známi žijú ako praví katolíci. Čo však môže pohoršovať u katolíka, ktorý chodí na prijímanie je nedbalosť pri svätom prijímaní. Napriek častému prijímaniu Eucharistie nedbalý katolík sa veľmi nestará o to, aby sa polepšil a aby prispôsobil svoj život Kristovmu učeniu. Pohoršenie môže budiť jeho netrpezlivosť, zlý jazyk, vyberavosť, prehnaná starosť o zdravie, pohodlie, bohatstvo, ktoré síce nie sú smrteľným hriechom, ale sú nedokonalosťou a neuniknú nikdy bdelému oku svedomia, ktoré pracuje na svojom zlepšení a posvätení.

Kto sa spoznal v kritizovanej osobe, musí okamžite siahnuť po účinnom lieku a musí bojovať proti tomuto zlu. Nemá zanechať sväté prijímanie, ale ozbrojiť sa vierou a modlitbou a so všetkou energiou sa pokúsiť žiť lepšie a Krista dôstojnejšie.

Aj medzi dobrými kresťanmi sa môže tu i tam vyskytnúť osoba málo katolícky vzdelaná, ktorú pohoršuje každá maličkosť. Ak kritizujúci blízki a známi, ktorí sa čudujú prečo niekto chodí často na prijímanie, patria k takémuto málo katolícky vzdelanému kŕdľu veriacich, netreba na ich názor brať žiaden ohľad. Treba s nimi komunikovať tak, aby sa neurazili, ale ich reči púšťať jedným uchom dnu a druhým von. Každý človek časom zistí, že sa môže priam pretrhnúť, no nikdy sa mu nepodarí zapáčiť sa všetkým. Dôležité je, aby sa duša veriaceho katolíka páčila Kristovi, nášmu Spasiteľovi. Preto je potrebné mať vždy úprimný a poctivý úmysel konať čestne, tak ako káže katolícke svedomie. Pokorne si treba vypočuť slová ľudí vôkol seba a ak je na ich rečiach čo i len zrnko pravdy, treba pracovať na svojom napravení. Kto má pochybnosti, nech sa obráti na skúseného a dobrého kňaza a treba sa ním nechať duchovne viesť.

Časté sväté prijímanie je veľkou pomocou pre duchovný rast veriacich katolíkov. Známy francúzsky teológ, spisovateľ, učiteľ a arcibiskup François de Salignac de La Mothe-Fénelon (1651–1715) uviedol, že „je potrebné si zvyknúť, že aj veriaci, ktorí každodenne pristupujú k svätému prijímaniu sa dopúšťajú so železnou samozrejmosťou všedných hriechov a chýb, aj keď úprimne túžia nedopustiť sa ani jedinej chyby či všedného hriechu. Netreba sa pohoršovať nad nedokonalosťami, ktoré im milostivý Boh kladie do cesty, pretože tieto chyby a všedné hriechy ich nemajú pokoriť, len im pripomenúť, že existujú aj nebezpečné smrteľné hriechy, pred ktorými ich chráni práve Najsvätejšia Eucharistia.“

Arcibiskup Fénelon pochádzal z hrdej no chudobnej šľachtickej rodiny de Salignac. Otca stratil vo veku približne 12 rokov, matka nedokázala prinútiť malého chuligána správať sa zodpovednejšie. Keď si ho však ako poručník vzal jeho strýko, biskup zo Sarlat, situácia sa zmenila. Z malého divocha sa stal zodpovedný katolícky chlapec, ktorý začal v Paríži študovať teológiu.

Ako mladý kňaz sa Fénelon preslávil svojimi úspešnými rekatolizačnými aktivitami, najmä medzi kalvínmi. Veľký zlom v jeho živote nastal, keď sa zoznámil s kvietizmom, ktorý ho spočiatku ovplyvnil.

Kvietizmus je mystický katolícky smer, ktorý vznikol v 17. storočí a hlásal podriadenosť ľudskej vôle Božej vôli, mysticko-kontemplatívne zameranie sa na čistú lásku k Bohu, úsilie o dokonalú odovzdanosť do Božej vôle. Podľa niektorých teológov niektoré zásady kvietizmu mohli viesť k potláčaniu osobnej zodpovednosti a takisto odmietanie osobnej iniciatívy. Nebezpečné vety kvietistického učenia odsúdil pápež Inocent XI. bulou Coelestis pastor. Išlo o 69 viet z prednášok a diel Miguela de Molinos, popredného predstaviteľa kvietizmu.

Miguel de Molinos (1628–1696) bol vynikajúci kazateľ a teológ. Pôsobil dlhšiu dobu v Ríme, kde zverejnil takisto spis La guía espiritual (O duchovnom vedení). V ňom predložil cestu k Bohu založenú na vnútornom ponorení sa do Božieho mystéria. Spis bol v 17. storočí nesmierne obľúbený nielen v Španielsku a Taliansku, ale aj vo Francúzsku či Nemecku a v habsburgskej monarchii. Dielo vyšlo aj v češtine, preložil ho známy kňaz Karol Weinfurter pod názvom Duchovný vodca, ktorý odpútava dušu. Molinos bol kritizovaný jezuitmi a za svoje dielo bol aj dlhšiu dobu vo väzení.

Španielski kvietisti, ktorí ovplyvnili spočiatku čiastočne aj arcibiskupa Fénelona, sa začali v Španielsku objavovať v prvej tretine 16. storočia, najmä v Kastílii a v Seville. Ku kvietistom patril aj španielsky kňaz z rádu mercedárov, Juan Falconi de Bustamante (1596–1638), ktorý kládol veľký dôraz na kontemplatívnu modlitbu. Aj jeho dielo Cartilla para saber leer en Christo (Spis o tom, ako vedieť čítať v Kristovi) a jeho talianske preklady boli v roku 1688 zaradené na Index zakázaných kníh.

Neskorým predstaviteľom kvietizmu bol francúzsky mystik a teológ François Malaval, ktorý zastával názor, že Boha môžeme nájsť v hlbine svojej duše. Katolícka inkvizícia časť jeho diela takisto zaradila do Indexu zakázaných kníh. François Malaval kritizované časti zo svojho diela odstránil.

Arcibiskup Fénelon pomáhal tiež francúzskej kvietistke, madame Jeanne Guyon (1648–1717), ktorá kládla dôraz na čistú lásku a umŕtvenie vlastnej vôle. Katolícka inkvizícia aj jej dielo skúmala a zaradila do Indexu zakázaných kníh (niečoho podobného sa dnes zrejme asi nedočkáme, dnes totiž bývajú uprednostňované modernistické táraniny a prenasledovaná je katolícka tradícia). Aj jeho dielo bolo podrobené skúmaniu a 24 viet z jeho diela Explication des maximes des saints sur la vie intérieure (Vysvetlenie výrokov svätcov o vnútornom živote) bolo označených za herézu. Fénelon tieto vety zo svojho diela odstránil.

Arcibiskup Fénelon patril k najvzdelanejším Francúzom svojej doby. Bol členom Francúzskej akadémie vied a nakoniec sa stal aj blízkym priateľom kardinála Fleuryho, posledného z trojice francúzskych veľkých kardinálov (Richelieu, Mazarin, Fleury), ktorí aktívne zasahovali do diania vo francúzskom kráľovstve. Na príkaz kardinála Fleuryho vychovával aj budúceho španielskeho panovníka Filipa V., ktorý mal ako chlapec podobne divokú povahu, ako on sám v čase, keď ho vychovával jeho strýko. Fénelonova výchova bola nesmierne úspešná, z Filipa V. sa stal úplne iný človek.

Pozitívny postoj k arcibiskupovi Fénelonovi zastával aj francúzsky panovník Ľudovít XIV., ktorý si cenil jeho kritické názory a kritického ducha. Arcibiskup hovoril kráľovi vždy čistú pravdu, hoci bola pre kráľovské uši často nepríjemná. V roku 1699 získal arcibiskup Fénelon kardinálsky klobúk a v roku 1710 sa mu podaril bravúrny kúsok. Obrátil na katolicizmus škótskeho slobodomurára Andrewa Ramsaya. Ramsay sa stal prvým Fénelonovým životopiscom. François Fenelon zomrel v Cambrai 1. januára 1715, osem mesiacov pred Ľudovítom XIV.

Francois Fénelon takisto položil veriacim takúto otázku: „Prečo sa máme pohoršovať, keď vidíme katolíkov, ktorí sa snažia zvíťaziť nad svojimi nedokonalosťami a lepšie odolať pokušeniam skazeného sveta, keď sa snažia chrániť a posilňovať Eucharistiou?“

X. Keby som často chodil na sväté prijímanie, šokoval by som celú svoju rodinu a považovali by ma za fanatika

Tu si treba vyjasniť, či sa chodí na sväté prijímanie kvôli rodine alebo kvôli sebe. Keby sa doma rozrušovali tým, že každý deň obeduješ, prestal by si obedovať?!

Poslušnosť a rodinné povinnosti a úcta k rodičom sú samozrejme dôležitou vecou, ale len pod podmienkou, že rodina sa bude zaoberať len tým, čo sa jej týka. Ustupovať kvôli rodine z Božích princípov nie je katolícke riešenie. Najsvätejšia Eucharistia nie je niečím, čo vytvorila rodina, takže sa vymyká z právomocí rodiny. Sväté prijímanie je zdrojom Božej milosti a každý, kto často a dobre prijíma, sa začína pozitívne meniť.

Určite aj doma si všimnú pozitívne vlastnosti tých, ktorí chodia na svätú omšu a snažia sa každodenne prijímať Eucharistiu. V prípade, žeby niektorý z rodičov zakazoval chodiť na sväté prijímanie, netreba ho poslúchnuť. Napriek všetkým predsudkom blízkych treba vytrvať, pretože človek si dokáže zvyknúť aj na nepríjemné veci. Koľko svätcov obetovalo aj svoj život, no Krista nezradilo.

A kto vie, možno Náš Spasiteľ odmení aj vytrvalosť syna alebo dcéry, ktorí napriek nevôli rodiny chodievajú do chrámu a prijímajú Eucharistiu s pokorou a čo najčastejšie tým, že obmäkčí aj srdcia duchovne zranených rodičov.

Koľko rodín by sa vrátilo k Bohu, keby mali vo svojom strede duše ponorené v láske ku Kristovi, ktoré čo najčastejšie prijímajú Eucharistiu!

(Pokračovanie)

Titulný ilustračný obrázok, Alonso Vázquez (1564–1608), Posledná večera, zdroj: wikimedia commons

***

predchádzajúce časti:
Kniha biskupa de Ségur s názvom Sväté prijímanie, I. časť
Kniha biskupa de Ségur s názvom Sväté prijímanie, II. časť
Kniha biskupa de Ségur s názvom Sväté prijímanie, III. časť
Kniha biskupa de Ségur s názvom Sväté prijímanie, IV. časť
Kniha biskupa de Ségur s názvom Sväté prijímanie, V. časť

PDF (formát pre tlač)