Kniha biskupa de Ségur s názvom Sväté prijímanie, V. časť

Branislav Krasnovský
24. septembra 2024   Cirkev

VII. Nepociťujem žiadnu horlivosť a vytrženie pri svätom prijímaní, som roztržitý

Keď Svätý Peter poznal pri zázračnom rybolove Božskú Svätosť Nášho Pána Ježiša Krista, ktorý vošiel do jeho loďky, vrhol sa k nohám Ježišovým a povedal: „Exi a me, Domine, quia homo pecator sum“ (Odstúp odo mňa Pane, lebo som človek hriešny). A náš Pán Ježiš Kristus mu odpovedal: „Noli timere“ (Neboj sa).

Tento príbeh z Evanjelia sv. Lukáša poznajú azda všetci katolíci. (Lk 5,1–11): 1 Keď raz stál pri Genezaretskom jazere, tlačil sa naň zástup, lebo chcel počuť Božie slovo. 2 Tu zbadal pri brehu dve lode. Rybári z nich vystúpili a prali si siete. 3 Nastúpil na jednu z lodí, ktorá patrila Šimonovi, a poprosil ho, aby trocha odrazil od brehu. Potom si sadol a z loďky učil zástupy. 4 Keď prestal hovoriť, povedal Šimonovi: „Zatiahni na hlbinu a spustite siete na lov!“ 5 Šimon mu odpovedal: „Učiteľ, celú noc sme sa namáhali, a nič sme nechytili. Ale na tvoje slovo spustím siete.“ 6 Len čo to urobili, chytili také množstvo rýb, až sa im siete trhali. 7 Preto dali znamenie spoločníkom, čo boli na druhej lodi, aby im prišli pomôcť. Oni prišli a obidve loďky naplnili tak, že sa potápali. 8 Keď to videl Šimon Peter, padol Ježišovi k nohám a povedal: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny.“ 9 Hrôza sa totiž zmocnila jeho i všetkých čo boli s ním, nad úlovkom rýb, ktoré chytili. 10 Takisto aj Zebedejových synov Jakuba a Jána, ktorí boli Šimonovými spoločníkmi. Tu Ježiš povedal Šimonovi: „Neboj sa, odteraz budeš loviť už ľudí.“ 11 A keď pritiahli lode k brehu, opustili všetko a išli za ním.

Takže podľa biskupa de Ségur sa nemá báť ani katolík, ktorý nepociťuje žiadnu výnimočnú horlivosť či vytrženie pri svätom prijímaní a naopak, obáva sa svojej roztržitosti. Nepatrí azda srdce roztržitého katolíka takisto Bohu? Nechce mu napriek svojej roztržitosti verne slúžiť?

Roztržitosť nás môže pokorovať a ukázať nám našu slabosť. Nemá nás však zastrašovať. Nedobrovoľná roztržitosť nás jednoducho nemôže zbaviť ovocia svätého prijímania. Smútok, nechuť, nedostatok citovej útechy, značná roztržitosť – týmto všetkým trpeli aj svätci, nie je to len problém bežných laických katolíkov.

Napríklad sv. Vincent de Paul (hovorí biskup de Ségur) trpel dva roky obrovskou duševnou vyprahnutosťou, diabol ťažil z jeho úzkosti, vyprahnutosti a smútku. Ťažko skúšaný svätec si do svojej kleriky zašil Krédo a prosil Nášho Pána Ježiša Krista, aby mu stál na pomoci vždy, keď sa jeho ruka dotkne zašitej modlitby. Neochvejne napriek vyprahnutosti pokračoval v živote katolíckej viery, slúžil denne svätú omšu a keď sa toto skúšanie pominulo, zažil tak mohutnú vlnu radosti, že plakal ako malé dieťa. Rovnako trpel aj arcibiskup Fenelot, ktorý trávil posledné roky svojho života v podobnom utrpení a do svojho denníka si zapísal: „Pociťujem hlbokú vyprahnutosť a prázdnotu, Bože stoj pri mne.“

Takéto skúšky sú obvyklou cestou, ktorou náš Božský spasiteľ očisťuje všetkých svojich verných služobníkov. Práve pre takéto skľúčené duše neexistuje žiaden lepší liek, ako je sväté prijímanie. Svätý Vavrinec Justiniani vždy hovorieval, že Eucharistia pôsobí pozitívne aj bez toho, aby si toho bola duša vedomá a veľký Učiteľ Cirkvi sv. Bonaventúra napísal v jednom zo svojich diel: „Aj keď sa cítiš byť vlažným a nehodným, nikdy sa nevzďaľuj od oltára a Eucharistie, pretože čím viac si chorý a zranený, tým viac potrebuješ lekára.“

Istý francúzsky kňaz, známy svojou zbožnosťou, ktorého však biskup de Ségur priamo nemenoval, hovorieval vždy seminaristom: „Menej sa obávam nedbalosti a vyprahnutosti pri svätom prijímaní, ako zanedbávania svätého prijímania. Choroba je totiž vždy oveľa lepšia, ako smrť.“

Biskup de Ségur v knihe zdôraznil aj nasledovné slová: „Eucharistia je vyhňou Božej lásky. Čím sa cítiš byť chladnejší vo svojom vnútre, tým viac sa približuj k vyhni Božej lásky.“

Biskup de Ségur si takisto kladie aj otázku, ako sa dokáže takáto vyprahnutosť v živote veriaceho katolíka zjaviť. Okrem pokúšania zo strany zlého ducha má vplyv na jej vývoj aj ľudská nedokonalosť a aj príliš sebecká zbožnosť. Pri svätom prijímaní by mali veriaci katolíci v prvom rade myslieť viac na iných ako na seba. Láska k blížnemu a modlitba za blížneho totiž určite prináša šťastie a radosť. Rozveseľuje srdce a na katolíkovi, ktorý sa modlí za obrátenie hriešnikov, spásu svojich bratov a sestier a za zbožnú katolícku Cirkev, s láskou spočinie Boží zrak a zrak Panny Márie. Pri modlitbe za blížnych milostivý Boh odmeňuje katolícku dušu viac, ako keď sa duša modlí len za seba.

Takisto je potrebné chápať, že diabol, ktorý nemôže otvorene útočiť na zbožnú dušu, sa mstí tým, že veriaceho katolíka znepokojuje a skľučuje. Netreba mu podliehať, je potrebné zintenzívniť modlitbu a diablove znepokojenia sa stratia.

VIII. Netrúfam si často prijímať Eucharistiu, pretože sa stále dopúšťam tých istých chýb

A naozaj si myslíš (pýta sa biskup de Ségur) zbožná duša, že sa tvoj stav zlepší, keď budeš redšie prijímať Eucharistiu?

Kto odpadáva od vyčerpania pri pravidelnej výžive, čo bude robiť, keď obmedzí prijímanie stravy, alebo prestane jesť úplne. Určite zoslabne a keď prestane jesť úplne, tak ochorie a nakoniec môže aj umrieť od hladu. Kto sa vzdá Eucharistie, oslabne duchovne ešte viac a ak dnes pácha všedné hriechy, bez Eucharistie začne konať aj smrteľné hriechy. Zbožný katolík by mal mať stále na pamäti slová sv. Ambróza, ktoré spomína aj sv. Tomáš Akvinský: „Quotidie pecco, quotidie remedio indigeo“ (Každý deň hreším, preto každý deň potrebujem liek). Eucharistia je liek, ktorý potrebujeme na liečbu svojich každodenných neduhov.

Ďalej biskup de Ségur uviedol zjavenie Najsvätejšej Panny Márie svätej Františke Rímskej, ktorú veľmi zarmucovalo, že činí malý pokrok v duchovnom živote, napriek tomu, že chodievala každodenne na sväté prijímanie. „Moja drahá dcéra, chyby, ktorých sa dopúšťaš ťa nesmú vzdialiť do Eucharistie. Práve naopak, majú ťa k nej vrúcne privádzať, pretože v Najsvätejšej Eucharistii máš liek na svoju duchovnú biedu a nedokonalosti.“

Sv. Františka Rímska (1384 – 1440) pochádzala z bohatej šľachtickej rodiny a napriek tomu, že chcela vstúpiť do kláštora, poslúchla prianie rodičov a vydala sa za bohatého šľachtica menom Lorenzo de Ponziani. Bola nesmierne zbožná, spoločne s manželom vychovali tri deti. Mala tiež dar videní a žila nábožným životom.

Milostivý pán Boh dopustil na sv. Františku Rímsku aj rôzne kríže. Jeden z jej synov a dcéra umreli, počas útoku Neapolčanov na Rím sa stratil aj jej posledný syn a manžel, a ona sa veľmi trápila tým, čo sa s jej manželom a synom stalo. Napriek tomu pokračovala v ošetrovaní chorých a ranených, pochovávala mŕtvych, starala sa o umierajúcich a hladujúcich. Čoskoro sa okolo nej zoskupilo množstvo rímskych šľachtických žien a detí, ktoré pod jej vplyvom zmenili svoj život. Postupne vznikla komunita, ktorá sa sústredila v kláštore Tor dei Specchi.

V roku 1436 umrel jej manžel a svätá Františka mohla svoj život úplne zasvätiť Bohu. V roku 1440 ochorela a umrela, pochovali ju v kostole Panny Márie Novej pri Fore Romanum. V roku 1608 bola vyhlásená za svätú. Pri tej príležitosti premenovali aj kostol, v ktorom spočívali jej pozostatky, na kostol sv. Františky Rímskej.

Sväté prijímanie nás každodenne chráni od ťažkých, smrteľných hriechov, nemôže nás však učiniť bezhriešnymi. Pokiaľ budeme žiť na tomto svete, budeme vždy hrešiť a platí tvrdenie, že najlepší z katolíkov sú vlastne len tí najmenej zlí. Buďme preto trpezliví sami so sebou, znášajme sa, keď nás aj Náš Pán Ježiš Kristus znáša.

Takto činili svätci i prví kresťania. Každodenne prijímali Eucharistiu a každý deň robili chyby a páchali všedné hriechy. Veľmi sa mýli ten, kto sa domnieva, že boli iní, že boli svätci, morálne podstatne dokonalejší ako sme my dnes. Listy Apoštolov, ktoré nám podávajú dostatok informácií o ranej Cirkvi svedčia o opaku.

Azda ani neexistuje jediný list sv. Pavla, v ktorom by svojim katolíckym spolubratom z rôznych cirkví nevyčítal nestálosť, nevďak, nedbalosť a poklesky. Svätý Cyprián sa takisto trpko sťažuje na slabosť a poklesky kartáginských kresťanov. Raní kresťania katolíci neboli svätí, ale pristupovali vždy s pokorou a každodenne k oltáru, aby mohli prijať Eucharistiu.

Pápež sv. Anaklet podčiarkol, že každodenné prijímanie Eucharistie nečinilo raných kresťanov katolíkov bezhriešnymi, ale posväcovalo ich tak mocne, že dokázali odolať množstvu chýb a ubrániť sa pokleskom.

Tak to bude aj s nami. Aj keď nás Eucharistia a sväté prijímanie určite neurobí dokonalými, pozvoľne zmenší naše chyby a poklesky, pričom nám pomôže v rozvíjaní zbožnosti a múdrosti. Kto však očakáva, že takáto zmena sa môže uskutočniť zo dňa na deň, ten sa veľmi mýli. Koľko času potrebuje malý chlapec, aby vyrástol na dospelého a duchovne vyspelého muža. Kto takéto dieťa vidí každý deň, tak možno ani neregistruje, že rastie. A predsa chlapec rastie každým dňom, v duchovnom raste mu pomáha duchovná strava v podobe Eucharistie, ktorá ho činí silnejším a lepším.

Nech sa nikto nečuduje, že sa dopúšťa tých istých chýb. Zbožnosť a Eucharistia zdokonaľujú našu prirodzenosť, nedokážu nás však učiniť na tejto zemi bezhriešnymi. Napriek posväcujúcemu pôsobeniu Nášho Pána Ježiša Krista ostávajú v nás zárodky chýb a práve túto skutočnosť využíva zlý duch k tomu, aby na nás útočil. Naše pády nás samozrejme pokorujú a unavujú, nesmú nás však skľučovať. Kto chce vydať svedectvo vernosti Kristovi a chce mu verne slúžiť, nech sa neznepokojuje svojimi každodennými chybami. Sväté prijímanie dokáže dušu od všedných hriechov, chýb a pokleskov očistiť.

(Pokračovanie)

Titulný ilustračný obrázok, Alonso Vázquez (1564–1608), Posledná večera, zdroj: wikimedia commons

***

predchádzajúce časti:
Kniha biskupa de Ségur s názvom Sväté prijímanie, I. časť
Kniha biskupa de Ségur s názvom Sväté prijímanie, II. časť
Kniha biskupa de Ségur s názvom Sväté prijímanie, III. časť
Kniha biskupa de Ségur s názvom Sväté prijímanie, IV. časť

PDF (formát pre tlač)