Kanada: Kresťanská stará mama podstúpila eutanáziu proti vôli jej rodiny. Ona sama, kým bola schopná odpovedať, eutanáziu odmietala

10. augusta 2026   Aktuality   Eutanázia, Kríza spoločnosti, Prenasledovanie kresťanov

83-ročná kresťanka Brigitte Stegemannová, ktorá trpela kognitívnymi problémami, bola v júli v kanadskom Ontáriu usmrtená v rámci programu Medical Assistance in Dying (MAID – lekárska pomoc pri umieraní). Podľa jej rodiny sa tak stalo napriek tomu, že predtým eutanáziu výslovne odmietala pre svoje kresťanské presvedčenie a jej najbližší proti zákroku protestovali.

Stegemannová strávila posledné dva roky života v zariadení dlhodobej starostlivosti. Približne päť mesiacov pred smrťou jej diagnostikovali neliečiteľnú rakovinu žalúdka v štvrtom štádiu. Situácia sa podľa rodiny zásadne zmenila počas desaťdňovej dovolenky jej vnučky Brigitte, ktorá bola dvanásť rokov jej zástupkyňou a mala zákonnú plnú moc. Práve v tomto období personál zariadenia so Stegemannovou dvakrát súkromne diskutoval o MAID.

Kelsi Sherenová vo svojom texte „Posledných desať dní Brigitte „GG“ Stegemannovej“ upozornila, že zariadenie obnovilo rozhovory o eutanázii s pacientkou, ktorá ju predtým odmietla. Podľa nej tá istá inštitúcia vystupovala ako iniciátor, sprostredkovateľ i svedok procesu, zatiaľ čo dlhoročná zástupkyňa pacientky zostala podľa slov rodiny „v nevedomosti“.

Na stretnutí 6. júla sa vnučka pokúšala zistiť, kto rozhovory o MAID inicioval. Keď sa opýtala, prečo personál otvoril túto otázku napriek predchádzajúcemu odmietnutiu jej starej mamy z náboženských dôvodov, zdravotná sestra jej odpovedala: „Ja obhajujem jej záujmy.“ Na otázku, kto konkrétne tému eutanázie otvoril, podľa rodiny odsekla: „Nemusím vám nič hovoriť.“ Následná výmena názorov bola natoľko vyhrotená, že ju vnučka požiadala, aby izbu opustila.

Ešte vážnejšie otázky vyvolalo stretnutie s lekárkou označovanou ako „Dr. K“ 7. júla. Jeho účelom bolo zistiť, či je Stegemannová schopná urobiť informované rozhodnutie o MAID. Podľa rodiny však opakovane nedokázala odpovedať ani na jednoduché otázky týkajúce sa vlastnej rodiny a prejavovala známky kognitívnej dezorientácie.

Lekárka jej následne vysvetľovala MAID ako podanie liekov, po ktorých pocíti pokoj a zaspí. Rodinu tento spôsob prezentácie znepokojil, pretože podľa nej žena vzhľadom na svoj vek a kognitívny stav spájala pojem „liek“ predovšetkým s liečením a úľavou. Rodina preto pochybovala, či skutočne chápala, že má súhlasiť s úmyselným ukončením svojho života.

Dr. K potom nariadila rodine, aby opustila miestnosť. Ani vnučke, ktorá bola dlhoročnou zástupkyňou Stegemannovej a držiteľkou plnej moci, nebolo dovolené zostať. Po súkromnom rozhovore lekárka rodine oznámila: „Posúdila som ju ako schopnú robiť vlastné rozhodnutia.“ Eutanázia bola naplánovaná na piatok 10. júla 2026.

O deň neskôr rodine oznámili, že zákrok chcú presunúť už na 9. júla, pretože sa lekárke uvoľnil termín. Vnučka proti tomu ostro protestovala. Keď sa následne starej mamy opýtala, či si je svojím rozhodnutím istá, Stegemannová podľa rodiny pôsobila zmätene a rozrušene. „Ja mám v piatok zomrieť? Oni ma v piatok zabijú?“ pýtala sa.

Podľa rodiny potom dlho plakala a opakovane hovorila, že urobila chybu. Vnučka ju ubezpečovala, že svoje rozhodnutie môže odvolať a zdravotníckemu personálu povedať, že si zákrok neželá. Po protestoch rodiny zariadenie od presunutia termínu ustúpilo a zostal pôvodný dátum 10. júla o 11:00.

V posledné ráno vzala rodina Stegemannovú na terasu, kde si mala vychutnať čerstvý vzduch a jahodovú zmrzlinu. Pobyt vonku však musel byť skrátený, aby jej mohla byť zavedená intravenózna kanyla.

Po príchode sa Dr. K pokúsila so Stegemannovou hovoriť. Staršia žena však podľa rodiny neposkytla žiadnu slovnú odpoveď. Príbuzní pritom tvrdia, že boli výslovne ubezpečení, že v deň zákroku bude potrebné konečné potvrdenie jej súhlasu.

„Keď „GG“ zostala úplne ticho a nijako neodpovedala, Brigitte pocítila náhlu úľavu,“ uviedla rodina. Predpokladala totiž, že bez konečného súhlasu bude zákrok zastavený. Nestalo sa tak. Zdravotnícky tím podľa rodiny napriek jej mlčaniu pokračoval a Stegemannovej boli podané smrtiace látky.

„To, čo sa stalo Brigitte „GG“ Stegemannovej, bolo systémovým zlyhaním spôsobeným klinickou aroganciou, úplným nedostatkom transparentnosti a do očí bijúcim ignorovaním ochranných mechanizmov určených na ochranu zraniteľných pacientov,“ vyhlásila rodina.

Za jednu z najzávažnejších okolností považuje skutočnosť, že Stegemannová pôvodne eutanáziu výslovne odmietla, pretože odporovala jej kresťanskej viere. „Keď zraniteľný pacient túto cestu výslovne odmietne, zariadenie sa ho už nikdy nemá pokúšať znovu posudzovať za zatvorenými dverami práve v čase, keď je jeho hlavná zástupkyňa preč,“ uviedli príbuzní.

Rodina tvrdí, že udalosti posledných dní života Brigitte Stegemannovej v nej zanechali trvalú traumu. Prípad zároveň vyvoláva mimoriadne závažnú otázku, kde sa končí deklarovaná autonómia pacienta a začína systém, v ktorom môže byť vôľa starého, chorého a kognitívne oslabeného človeka interpretovaná spôsobom vedúcim k jeho smrti.

Pohľad katolíckej tradície

Z pohľadu katolíckej morálnej tradície je tento prípad desivým príkladom toho, kam môže dospieť spoločnosť, keď prestane chápať ľudský život ako dar, ktorého človek nie je absolútnym vlastníkom. Piate prikázanie „Nezabiješ“ neprestáva platiť v starobe, pri nevyliečiteľnej chorobe ani pri utrpení. Úmyselné usmrtenie nevinného človeka nemožno premeniť na dobro tým, že dostane medicínsky názov, administratívny formulár a zákonné posvätenie. Katolícka tradícia pritom nikdy nepožadovala nezmyselné predlžovanie umierania za každú cenu: pripúšťa odmietnutie neprimeranej alebo márnej liečby a vyžaduje primerané tlmenie bolesti a dôstojnú paliatívnu starostlivosť. Medzi dovolením prirodzene zomrieť a úmyselným spôsobením smrti však existuje zásadný morálny rozdiel.

Prípad Brigitte Stegemannovej je o to závažnejší, že podľa svedectva rodiny predtým eutanáziu výslovne odmietala práve pre svoje kresťanské presvedčenie. Ak je opis rodiny presný, potom sa tu k základnému problému eutanázie pridáva otázka skutočnej schopnosti pacientky udeliť informovaný súhlas. Žena, ktorá nedokázala odpovedať na jednoduché otázky, následne plakala, hovorila, že urobila chybu, a pýtala sa vnučky: „Oni ma v piatok zabijú?“, sotva predstavuje presvedčivý obraz pokojného, jednoznačného a stabilného rozhodnutia človeka, ktorý plne chápe dôsledky svojho konania. A ak v rozhodujúcej chvíli neposkytla ani výslovné slovné potvrdenie, otázky nad celým postupom sú ešte naliehavejšie.

Svätý Ján Pavol II. v encyklike Evangelium vitae jednoznačne odsúdil eutanáziu ako úmyselné usmrtenie ľudskej osoby. Kresťanská odpoveď na utrpenie človeka nespočíva v odstránení trpiaceho, ale v sprevádzaní trpiaceho. Starý, chorý a zomierajúci človek nepotrebuje spoločnosť, ktorá mu ponúkne injekciu, ale spoločnosť, ktorá mu dá najavo: zostávaš jedným z nás, tvoj život má hodnotu až do prirodzeného konca a neprestaneme sa o teba starať. Civilizácia sa napokon nepozná podľa toho, ako zaobchádza so silnými, zdravými a produktívnymi, ale podľa toho, ako chráni tých, ktorí už sami svoju vôľu a svoje práva nedokážu presvedčivo brániť.

A napokon zostáva nepríjemná otázka adresovaná aj pani doktorke. Páčilo by sa jej, keby sa raz sama ocitla stará, chorá a kognitívne oslabená v posteli, nedokázala jasne odpovedať na základné otázky, jej rodina by protestovala a ona sama by v rozhodujúcej chvíli mlčala – a napriek tomu by niekto jej mlčanie voluntaristicky vyložil ako dostatočný súhlas a „oblažil“ ju eutanáziou? Pravidlá, ktoré vytvárame pre bezbranných druhých sa totiž jedného dňa môžu týkať aj nás. A vtedy už môže byť neskoro vysvetľovať, že naše mlčanie vlastne znamenalo „nie“.

Branislav Krasnovský

Zdroj: lifesitenews.com, titulný ilustračný obrázok, zdroj – picpedia.org / Nick Youngson

PDF (formát pre tlač)