Izraelský jadrový arzenál a morálne otázniky okolo jeho existencie

Jozef Duháček
27. júna 2025   Politika   Komentár

Je spravodlivé, ak krajina vlastniaca jadrové zbrane podnikne preventívny útok na svojho suseda, s cieľom zabrániť mu získať vlastné jadrové zbrane? Ako mení situáciu, keď útočiaca i napadnutá krajina svoj jadrový arzenál tají, hoci o prvej sa verejne vie, že ho má a o druhej sa predpokladá, že by ho možno mohla mať? Ako zmení pohľad na to, čo je spravodlivé, keď útočník je spojenec a napadnutý nepriateľ? Mení morálne pomery tohto problému skutočnosť, či preventívne útočí Rusko alebo Izrael? Mení odpoveď na otázku fakt, či sa útočí len na vojenské objekty alebo sú bombardovaní aj civilisti?

Útok, ktorý podnikol Izrael a o pár dní jeho verný spojenec USA na Irán, vyvolal množstvo kontroverzií v mediálnom priestore. Od extrémne nadšeného ÁNO po extrémne odsudzujúce NIE. Niektorí ho nadšene schvaľujú, pretože zabezpečil prežitie „jedinej bašty slobody a liberálnej demokracie“ na Blízkom východe, iní sa obávajú, že už tak extrémne napätá situácia v regióne vyeskaluje do novej vojny, ďalší v tom vidia dokonca zámienku pre vstup iných jadrových veľmocí – Číny, Ruska, Pakistanu do sporu a potenciálny začiatok tretej svetovej vojny. Niektorí podporujú Izrael za každú cenu a boli by radi, keby Izraelčania zhodili na Teherán jednu z tých atómoviek, čo nevlastnia. Iní zasa kričia, že Trumpa volili kvôli „America first“ a dostávajú „Israel first“. Teda postojov a názorov podľa chuti každého súdruha, stačí si len nájsť ten svoj.

Od roku 2002, keď presiakli informácie, že Irán spustil program obohacovania uránu, americkí prezidenti vyhlasovali, že sú odhodlaní zabrániť Iránu vo výrobe jadrovej zbrane.

„Verím, že chcú mať kapacitu, vedomosti, aby mohli vyrobiť jadrovú zbraň. A viem, že je v záujme sveta im v tom zabrániť,“ povedal George W. Bush v októbri 2007.

„Iránski lídri by mali pochopiť, že nemám politiku zadržiavania; mám politiku zabrániť Iránu získať jadrovú zbraň,“ povedal Barack Obama na zhromaždení Americko-izraelského výboru pre verejné záležitosti (AIPAC) v marci 2012.

„Pamätajte, Irán nemôže mať žiadne jadrové zbrane. Veľmi jednoduché. Netreba to príliš rozoberať. Jednoducho nesmú mať jadrové zbrane,“ povedal Donald Trump v júni 2025.

Irán je od roku 1970 signatárom Zmluvy o nešírení jadrových zbraní (NPT), ktorá zaväzuje krajiny bez jadrových zbraní, že si ich nebudú obstarávať a že budú súhlasiť s pravidelnými medzinárodnými inšpekciami. No už šach Mohammad Rezá Šáh Pahlaví, ešte predtým, ako ho islamská revolúcia v roku 1979 odstránila, sa bránil snahám USA obmedziť jeho jadrové plány a Američania ho podozrievali, že chce získať bombu. Päť rokov po jeho páde začala Islamská republika svoj tajný program výroby štiepneho materiálu – použiteľného ako palivo do jadrových elektrární, ale aj na výrobu zbraní.

Odhalenie iránskeho programu viedlo k sérii rokovaní a inšpekcií, ktoré vyvrcholili v roku 2015 medzinárodnou dohodou pod vedením USA. Táto dohoda natrvalo zakázala Iránu vlastniť jadrové zbrane. Irán tiež súhlasil s určitými obmedzeniami a dodatočným monitorovaním na neurčito. Ako to už býva, dohoda bola kritizovaná, najmä Izraelčanmi, ako nedostatočná. V roku 2018 Trump od dohody jednostranne odstúpil a sebavedome vyhlásil, že dohodne lepšiu. To sa však nikdy nestalo. V sobotu 21. júna sme videli, že Trump otvoril nové kolo dialógu bombardovaním iránskych jadrových zariadení, čím sa pripojil k izraelskému útoku na iránske jadrové zariadenia a iránskych jadrových vedcov.

Izrael je tiež jadrová moc, ak už nie veľmoc. Hoci to naoko tají a počet jadrových hlavíc, ktoré vlastní nikdy nezverejnil. K roku 2021 sa odhadovalo, že Izrael vlastní približne 90 – 100 jadrových hlavíc, ktoré môžu byť nesené lietadlami, balistickými raketami zem-zem a možno aj námornými riadenými strelami. Ako sa k nim Izrael dostal? Denník Washington Post zverejnil zaujímavý historický skeč Glenna Kesslera, ktorý sa pokúša cestu Izraela k vlastníctvu jadrových zbraní zmapovať. Dovoľujeme si požičať niektoré zaujímavé informácie, ktoré Kessler ponúka, no upozorňujeme, že sme nepodnikli žiadny „fact-checking“ a spoliehame sa, že renomovaný plátok ako Washington Post nie je odkázaný na „sionistické“ konšpirácie. Kessler v podstate obviňuje Jeruzalem, že roky úskočne klamal amerických predstaviteľov o svojich úmysloch. A hovorí, že Teherán teraz Američanov a spoločenstvo národov klame podľa rovnakého vzorca, ako to v minulosti robil Izrael.

David Ben-Gurion, prvý izraelský premiér, rozhodol v polovici 50. rokov, že Izrael potrebuje jadrovú zbraň ako poistku proti arabským susedom. V 50. a 60. rokoch Izrael tajne získaval technológie a materiály na výrobu jadrových zbraní a často klamal americkú, ale aj iné vlády, o svojich skutočných zámeroch, tvrdí Kessler.

Keď Egypťania v roku 1956 blokovali Suezský prieplav, Francúzi cítili isté podlžnosti voči Izraelu za svoje nesplnené záväzky. Francúzsko tajne pomohlo Izraelu postaviť v Negevskej púšti reaktor Dimona a údajne plánovalo vybudovať podzemnú chemickú továreň na spracovanie vyhoreného paliva, o čom však nie je veľa dôkazov. Keď francúzske úrady začali o projekte pochybovať, Izrael navrhol kompromis: Francúzsko projekt dokončí a nebude požadovať medzinárodné inšpekcie výmenou za uistenie, že Izrael nemá v úmysle vyrábať jadrové zbrane. Nórsko dostalo záruky o mierových zámeroch Izraela a dodalo ťažkú vodu.

Keď americká rozviedka koncom 50. rokov objavila v púšti tajné zariadenie, izraelskí predstavitelia americkému veľvyslanectvu klamali, že ide len o textilku. Keď sa to ukázalo ako lož, prišli s ďalším vysvetlením: išlo vraj o metalurgický výskumný ústav bez chemickej prepracovateľskej stanice, ktorá by bola potrebná na výrobu jadrových zbraní.

V decembri 1960 Ben-Gurion v prejave v Knesete (izraelský parlament) existenciu zariadenia priznal, a povedal, že 24-megawattový reaktor v Dimone bude dokončený až o štyri roky a že je určený výhradne na mierové účely.

Novozvolený prezident John F. Kennedy, znepokojený hrozbou rozšírenia jadrových zbraní, tlačil na izraelské úrady, aby povolili v Dimone pravidelné inšpekcie. Tím inšpektorov v roku 1961 nezistil prítomnosť zariadení potrebných na výrobu zbraní. USA však trvali na pravidelných kontrolách, aby mohli upokojiť arabské krajiny, najmä Egypt. Z diplomatických záznamov, ktoré získal Národný bezpečnostný archív na Univerzite Georgea Washingtona vyplýva, že Izrael sa inšpekciám vyhýbal alebo ich odkladal, až kým Kennedy neposlal v júli 1963 rázne posolstvo novému izraelskému premiérovi Levi Eškolovi (list bol pôvodne určený Ben-Gurionovi, ale ten medzitým odstúpil).

Kennedy sa vyhrážal, že USA prestanú podporovať Izrael, ak sa ukáže, že nemajú spoľahlivé informácie o tak životne dôležitej veci, akou je izraelský jadrový program. Trval na neobmedzenom prístupe vedcov k celému komplexu v Dimone. Eškol o mesiac odpovedal, že zariadenie má čisto mierový účel. Inšpekcia v roku 1964 potvrdila, že sa tam nevyrábajú zbrane – ale inšpektori boli oklamaní. Zariadenie na prepracovanie plutónia sa nachádzalo skryté v podzemí a dômyselne zamaskované falošnými stenami a výťahmi.

Seymour Hersh vo svojej knihe The Samson Option (1991) opísal, ako v Dimone dokonca vybudovali falošný dispečing, v ktorom boli falošné ovládacie panely, ktoré simulovali bežnú prevádzku 24-megawattového reaktora. Izraelskí technici si vraj nacvičovali „divadelné predstavenie“, ktorým amerických inšpektorov presvedčili, že žiadna továreň na spracovanie plutónia neexistuje.

Kennedy zomrel v Dallase 22. novembra 1963 (niektoré zlé jazyky hovoria, že strkal nos kam nemal) a jeho údajný vrah, Lee Harvey Oswald bol nečakane zastrelený v pivnici policajného riaditeľstva v Dallase 24. novembra 1963, skôr ako stihol niečo povedať, nieto ešte byť spravodlivo odsúdený. Oswaldov vrah bol istý Jacob Rubenstein (Jack Ruby), ktorý zomrel o tri roky neskôr na rakovinu a tiež toho veľa neprezradil, takže s istotou nevieme, kam presne Kennedy ten svoj nos strkal.

CIA najneskôr v roku 1968 situáciu vyhodnotila s tým, že Izrael určite vlastní jadrové zbrane – práve keď bola vytvorená Zmluva o nešírení jadrových zbraní (NPT). Americké úrady však usúdili, že už je príliš neskoro donútiť Izrael zriecť sa ich. Američania zhodou okolností postupovali podľa osvedčených 4 krokov britskej politiky:

1. nič sa nedeje;
2. možno sa niečo deje, ale nemali by sme s tým nič robiť;
3. možno by sa s tým malo niečo robiť, ale nemáme čo;
4. určite sme s tým mali niečo robiť, ale teraz už je neskoro.

26. septembra 1969 sa prezident Richard Nixon a premiérka Golda Meirová stretli v Oválnej pracovni. Uzavreli tajnú dohodu: Izrael nebude testovať zbrane, ani sa k nim verejne priznávať a na oplátku USA ukončia inšpekcie v Dimone a prestanú tlačiť na Izrael, aby podpísal dohodu o nešírení jadrových zbraní NPT.

V roku 1979 americký satelit Vela 6911 zaznamenal pravdepodobný jadrový test pri pobreží Južnej Afriky. Prezident Carter a ďalší predstavitelia podozrievali zo zodpovednosti za test Izrael. Tým by Jeruzalem porušil dohodu z roku 1969. Leonard Weiss, bývalý poradca Kongresu, v roku 2011 napísal, že vlády Cartera a Reagana túto udalosť ignorovali. Tvrdil, že dôkazy o tom, že išlo o izraelský test vykonaný za pomoci Južnej Afriky, boli „presvedčivé“. Izrael však test nikdy oficiálne nepriznal a nie všetci odborníci s Weissom súhlasia.

V roku 1986 Mordechai Vanunu, bývalý izraelský jadrový technik a mierový aktivista zverejnil v rozhovore so Sunday Times podrobnosti o izraelskom jadrovom zbrojnom programe pre britskú tlač, pričom ako dôvod uviedol svoj odpor k zbraniam hromadného ničenia. Následne bol izraelskou tajnou službou Mosad unesený, tajne ho previezli do Izraela a odsúdili v procese, ktorý prebiehal za zatvorenými dverami. Vanunu strávil vo väzení 18 rokov, z toho viac než 11 rokov na samotke – hoci takáto izolácia nie je uvedená v izraelskom trestnom zákone, ani nebola súčasťou rozsudku. Po prepustení v roku 2004 mu boli uložené rozsiahle obmedzenia pohybu a prejavu a opakovane mu bola zamietnutá žiadosť o povolenie vysťahovať sa z krajiny. Viackrát bol zatknutý za porušenie podmienok prepustenia – napríklad za poskytovanie rozhovorov zahraničným novinárom a pokus o opustenie krajiny. Tvrdí, že počas väzby zažil „kruté a barbarské zaobchádzanie“ zo strany väzenských úradov a domnieva sa, že situácia by snáď bola trochu lepšia, keby nebol prestúpil na kresťanstvo.

Izrael zavádzal o svojich jadrových ambíciách aj svojho najväčšieho a neochvejného spojenca, presvedčený, že atómová bomba je poistkou proti presile jeho arabských nepriateľov.

Exempla trahunt, hovorili starí scholastici. Samozrejme iránske klamanie a zavádzanie ohľadom ich jadrových ambícii nemožno ospravedlniť tým, že aj Izrael klamal a zavádzal. Ale neschopnosť či neochota USA zastaviť izraelský jadrový program v zárodku ukazuje, aké ťažké je udržať jadrového džina vo fľaši a viac či menej tichý americký súhlas s izraelským jadrovým arzenálom je dôvodom pre pravdivé obvinenia z dvojakého metra, ktorý na Blízkom východe Američania a NATO už viac ako polstoročia bezostyšne používajú.

Irán je obklopený krajinami, ktoré vlastnia jadrový arzenál – Rusko, India, Pakistan, Čína a Izrael. Iránsky režim a Izrael sa navzájom úprimne, hlboko a nezmieriteľne nenávidia a Izrael má jadrovú zbraň. Tak ako chcel kedysi poistku proti útoku šach, tak ju zrejme chcú aj ajatolláhovia, ktorí ho zvrhli. A aj keby v Iráne došlo k zmene režimu, a vrátil by sa povedzme šachov potomok, ktorý nedávno vystúpil na verejnosť a burcuje Iráncov do vzbury proti režimu, neexistuje žiadna záruka, že sa nová vláda tiež nepokúsi získať jadrové zbrane – aj keby boli dnešné zariadenia zničené. Preto situácia v regióne zostáva a ešte dlho zostane sudom s pušným prachom, ktorého zápalná šnúra je krátka a už veselo horí.

PDF (formát pre tlač)