Historik Martin Lacko v rozhovore pre Christianitas.sk: „Boh je zárukou, že existuje absolútna pravda“ (Druhá časť)

Lucia Laudoniu
23. septembra 2024   Spoločnosť   Rozhovory

predchádzajúca časť:
Historik Martin Lacko v rozhovore pre Christianitas.sk: „Boh je zárukou, že existuje absolútna pravda“ (Prvá časť)

***

„História dáva odpovede len tým, ktorí vedia klásť otázky.“ Tento výrok patrí nemeckému historikovi, germanistovi Hajovi Holbornovi. Otázka je kľúč do zámky odpovedí. Lenže odpovede, ktoré historik získa, často vedú k ďalším otázkam.

Niektorí etymológovia vidia súvislosť medzi slovesami respondeo (odpovedám) a spondeo (sľubujem). Za každou rozumnou odpoveďou treba vidieť sľub vernosti pravde. A realite. Pri riešení hádanky, čo je realita a čo fikcia, si však mnohí vylámali zuby.

Na hojdačke minulosti a súčasnosti. Tak by sa dalo charakterizovať pokračovanie nášho rozhovoru s historikom a špecialistom na dejiny Slovenska v 20. storočí Martinom Lackom. Dôjde aj na pálčivé témy: odkresťančovanie, vyprázdňovanie kostolov, nenávisť k vlasti, sofistikované formy teroru. Reč bude aj o konšpirátoroch, „dezolátoch“ a „dierach“ vo výučbe dejepisu.

***

Kúpeľ v bahne nenávisti a zloby pripravili médiá pre rodáka z kúpeľného miesta Piešťany, historika PhDr. Martina Lacka, PhD. (*1976). Absolvent Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave pôsobil od roku 2007 ako samostatný vedecko-výskumný pracovník v Ústave pamäti národa, odkiaľ ho v roku 2016 prepustili z ideologických dôvodov. Nasledujúce roky sa niesli v znamení súdnych ťahaníc. Tie v roku 2022 ukončila mimosúdna dohoda medzi Lackom a Ústavom pamäti národa. Martin Lacko je nezávislým a pronárodne zmýšľajúcim historikom, ktorý má na konte bohatú publikačnú, dokumentačnú a edičnú činnosť. Centrom jeho odborného záujmu sú dejiny Slovenska v 20. storočí a tradície slovenskej štátnosti, pričom sa nebráni ani marginalizovaným či tabuizovaným témam.

***

Viete, aký je rozdiel medzi dejinami a číslami? Žiadny. Nevieme, kde majú začiatok a koniec. Presný „dátum“ začiatku a konca sveta nepoznáme. Zamýšľali ste sa niekedy nad vzťahom medzi historickou vedou a matematikou?

Týmto smerom som neuvažoval. Ja sa venujem skôr spracúvaniu konkrétnej historickej matérie, ako filozofovaniu a teoretizovaniu. Ak ich však vezmeme ako vedné odbory, povedal by som, že história nie je exaktná veda.

Poučky matematiky platia vždy a všade rovnako, no v historiografii je dôležitý subjektívny prvok – autor, jeho stanovisko, pohľad. Čo on vyberie z toho oceánu dejín, na čo sa zameria, ako to zhodnotí. A potom: matematika sa nedá politicky zneužiť. Za zle vypočítanú rovnicu asi nikoho nebudú stíhať, ale za nežiaduce historické tézy si už ľudia posedeli.

Hlupák sa pozerá na púčik, múdry v ňom už vidí ružu. Aj s tŕňmi. Čo Vás v súčasnej spoločnosti najviac znepokojuje?

Je toho viac. Skúsim to podať ako zo stránky kresťana, tak aj občana, Slováka. Na prvom mieste je to asi odnárodňovanie a odkresťančovanie národa, našej vlasti. Vyprázdňovanie kostolov je len časťou tohto procesu.

Poviem konkrétny príklad z našej obce, farnosti. Keď sa sem pred dvadsiatimi rokmi prisťahovala manželka, na nedeľnej svätej omši nemala šancu si sadnúť. Dnes si človek môže do lavice aj ľahnúť. Miništrantov v nedeľu bývalo aj desať – dnes, ak sú dvaja-traja. Z kazateľníc počujeme iba o láske a milosrdenstve, no o povinnostiach kresťana, Desatore či o hriechu málo. A o hrozbe zatratenia už vôbec.

Tak, ako odpadajú ľudia od Cirkvi, odpadajú aj od národa. Bežným začal byť odpor, až nenávisť k vlasti, tzv. oikofóbia. Spoločnosť hlúpne, ľahostajnie a lenivie. Mladí majú odpor k práci ako takej, k záväzkom, nie sú ochotní prijať deti. Na piedestáli, aj u starších, je pohodlie, kult dovoleniek, kult zvieratiek, ktorým sa priznávajú pomaly ľudské práva a spôsoby. A na opačnej strane demografický úpadok a pošliapavanie ľudských životov. Pokračuje genocída, zabíjanie nenarodených detí. A hoci máme v parlamente poslancov, ktorí sa deklarujú ako kresťania, evidentne im to neprekáža…

Čo hovoríte na modlu materializmu?

Prejavom materializmu je aj to, že sa klaniame bohu s nápisom „zahraničný investor“. Stali sme sa kolóniou, naša krajina majetkom cudziny. Náš parlament už nemá právo prijať zákony, aké uzná za vhodné. Médiá vysielajú iba to, čo nie je proti záujmom Bruselu a USA. No a strata morálnych elít, autorít: nemá kto zaveliť, povedať ľuďom nahlas pravdu.

Tak, ako sa stráca naše duchovné dedičstvo, mizne aj to prírodné. Obrovským tempom sa ničí náš poklad – pôda. Ako rakovinové nádory bujnejú ohyzdné gigantické plechové haly. A s tým miznú aj vodné zdroje – to nik z ekológov nevidí? Čo je to za zelené pokrytectvo, chrániť medveďov, bobrov či lykožrútom napadnuté stromy – a takúto genocídu pôdneho fondu a vodných zdrojov ignorovať?

Napokon ako historik a vedec pociťujem permanentné zužovanie priestoru pre slobodu slova a výskumu. To, čo bolo v deväťdesiatych rokoch bežné, je o pätnásť rokov neskôr možné len teoreticky, a dnes je to už trestné. To je zákernosť demokratického systému – tváriť sa slobodymilovne, a pritom túto slobodu hrdúsiť.

Kde to celé skončí? V elektronickom koncentráku? Začínam mať obavy o perspektívy nášho národa i štátu. Keď vznikla Slovenská republika, hovoril som si, že čas hrá pre ňu. Dnes už o tom pochybujem.

Byzantskí svätci varovali pred stavom ducha a duše, ktorý latiníci pomenovali deceptiospiritualis a východní Slovania prelesť (пре́лесть). Teológ Ignác Brjačaninov učí, že človek je v prelesti (v duchovnom klame) najmä vtedy, keď si myslí, že je oslobodený od každého klamu. Toto mylné presvedčenie (že ako človek nie som a nemôžem byť oklamaný a mám vždy pravdu) je typickým naratívom niektorých politikov, najmä tých s dúhovým úsmevom na tvári. Čo si o tom myslíte?

Je veľkým sebaklamom, keď si človek myslí, že je oslobodený od každého klamu. Videli sme to aj nedávno, cez obdobie tzv. covidu. Bola tu skupina ľudí, ktorá sa pokladala za neomylných, vyvolených, za splnomocnených riadiť osudy spoluobčanov. Priam za apoštolov verejného zdravia. Práve tí robili najväčší teror. Kto zapochyboval, nebodaj sa postavil na odpor, bol označený za dezoláta, konšpirátora, extrémistu a pod. Bol ľudsky znevažovaný, urážaný, pokutovaný, ba i stíhaný. A výsledok práce tohto „výboru verejného zdravia“? Tisíce zbytočných úmrtí, trvalé poškodenia zdravia, nedozerné ekonomické škody, morálne škody na školskej mládeži, rozvrátené rodinné i medziľudské vzťahy. A samozrejme, nik za to nenesie zodpovednosť.

Je mi veľmi ľúto, že aj Cirkev aktívne podporovala toto covidové divadlo – pozatvárať kostoly, povyháňať z nich ľudí, presviedčať ich, že predsa duchovné sväté prijímanie cez TV nahrádza Eucharistiu, nútiť ich k noseniu masiek, k pochybnému očkovaniu, a napokon aj oficiálne segregovať veriacich… Myslím, že to bude raz hodnotené ako veľká škvrna na novodobých dejinách Cirkvi. Na druhej strane, z dejín Cirkvi vieme, že práve obdobia jej úpadku si Boh vie nejako použiť na obrodu… Uvidíme.

No a ešte by som dodal, že takisto je veľkým klamom, keď si dnešný politik či novinár myslí, že žijeme v najdokonalejšom politickom systéme – demokracii – a máme právo tento systém aj násilím zavádzať iným. Lebo aj s týmto názorom sa stretávame…

Spoločnosťou hýbe aj nová kurikulárna reforma. Hovorí sa, že zefektívniť by sa mala aj výučba dejepisu, aby sa žiaci nememorovali len „suché“ dáta, ale aby sa naučili kriticky myslieť. To je síce pekné, ale… nemôžem si pomôcť, tie reči o efektivite na mňa pôsobia tak trochu ako lusus verborum. Hra so slovami…

Mám dojem, že s každou novou „reformou“ sa školstvo o čosi prepadne. A že to nie je náhoda, ale cielený proces. Prosím Vás, čo je to za nezmyselné heslo „odstrániť memorovanie“? Ako sa chcete naučiť cudzí jazyk bez memorovania? Ako základy matematiky, ak sa nenaučíte násobilku? Ako základy dejepisu, ak nebudete memorovať dôležité letopočty, pomenovania jednotlivých epoch, vládcov, dynastií, chronológiu? Dnešní žiaci sa už beztak veľmi málo memorujú. Už ani nečítajú knihy, takže potom nerozumejú textu, nerozumejú pojmom. Myslíte si, že všetko vyrieši Google?

No a ako vyzerajú dôsledky takejto „reformy“, nám napokon nedávno ukázala mladá poslankyňa za PS. Netušila, kedy vznikla ČSR, čo sa stalo v roku 1918, ale mala na to krásne odôvodnenie – ona vraj nememoruje.

Do škôl sa natláča tiež fikcia tzv. kritického myslenia. Čo to je? Veď predsa mladý človek sa najprv musí niečo naučiť, nabrať poznatky, vedomosti, až potom ich môže začať kriticky rozlišovať. Nie opačne. Čo chcete triediť v prázdnej špajze, v prázdnom sklade?

A okrem toho, práve za oponou tzv. kritického myslenia či boja proti extrémizmu sa skrýva iba liberálna a genderová propaganda. Na strednú školu, ktorú navštevuje môj syn, prišiel nedávno mladý muž s dredmi, z Bratislavy – vraj lektor kritického myslenia. Škola mu vyšla maximálne v ústrety, na prednášku nahnali celé osadenstvo. A čo bolo pointou? Mladí sa od neho dozvedeli, akí sú vraj Slováci netolerantní k LGBT komunite, vražda na Zámockej a pod. Ale vraj môžu byť hrdí na Zuzanu Čaputovú… Tak toto je kritické myslenie, na ktoré idú (aj) štátne peniaze – dezorientovať mladých, vytvárať z nich voličov liberálnych strán…

Ako by podľa Vás mala vyzerať výučba dejepisu, aby sme sa neutopili v tautologických definíciách, ale aby sme (konečne) začali rozumieť dejinám? Môžeme vôbec rozumieť dejinám, keď nerozumieme ani sami sebe?

Cez históriu sa dajú formovať morálne hodnoty, možno viesť mladých k dobru. Dá sa budovať nielen národno-štátne, ale i ľudské sebavedomie. Len to treba vedieť a chcieť. Pre vyučovanie dejepisu sú potrebné tri základné veci: osoba učiteľa, dobrá učebnica a tolerantná spoločenská atmosféra. Obávam sa, že dnes nemáme ani jeden z týchto prvkov.

Kedysi dejepisári brávali žiakov i na pamätné miesta spojené s národnoemancipačným procesom Slovákov. Dnes deti nazvážajú do múzea holokaustu, prípadne do Osvienčimu, kde im lektori vymývajú hlavy jednostrannou propagandou. Cieľ je tu jasný: sypať si popol na hlavu za údajné zločiny našich predkov, vzbudiť u mladých ľudí pocit viny, zadupať ich národné a ľudské sebavedomie. Vychovať tak nových „euroobčanov“, novodobých otrokov, ktorí akceptujú každú zvrhlosť, ktorá sem z Bruselu príde.

Zázrak je ako semeno klíčiace v zemi. Mnohí neveria, že tam je len preto, že ho nevidia propriis oculis. Mali ste niekedy v živote pocit, že ste svedkom zázraku?

Určite, a nie raz. Veď napríklad, keď vidíte ako sa vyvíja, narodí a potom rastie dieťa? Alebo, že začne rozprávať z jedného dňa na druhý, doslova v priebehu minúty, to nie je zázrak?

A samozrejme aj v politicko-spoločenskej rovine. Nebol zázrakom, alebo ak chcete, zásahom Božím do dejín pád komunizmu? Kto by to predvídal, keď mali v rukách všetky zložky moci, aké sa len dajú predstaviť?

A to je zároveň pre mňa aj nádej, že podobne sa zosype aj tento slobodomurársky globalistický režim EÚ, ktorý je proti Bohu, proti človeku, proti európskym národom a ktorý devastuje aj naše drahé Slovensko.

Zázračným obdobím bol pre mňa aj začiatok deväťdesiatych rokov. Ten informačný rozlet, tá sloboda slova, tá koexistencia rôznych ideových prúdov povedľa seba. Deväťdesiate roky vôbec, z hľadiska historika, boli takým časom slobody, akú si dnes už ľudia ani nevedia predstaviť. A ja z tohto nadýchnutia slobody žijem vlastne podnes. Pričuchol som si k tej atmosfére slobody a už sa jej nemienim vzdať.

Ďakujem za rozhovor!

***

Zdroj biografických informácií o Martinovi Lackovi: https://martinlacko.sk/. Na uvedenej webstránke sa môžete zoznámiť aj s knižnými titulmi, ktoré Martin Lacko spracoval, resp. vydal.

PDF (formát pre tlač)