Herézy a bludy, XV. časť: Blud Berengára z Tours

Jozef Duháček
2. decembra 2024   Cirkev História   Herézy a bludy

Berengár (Berengarius) sa narodil v Tours okolo roku 999; zomrel na ostrove sv. Kozmu, blízko mesta v roku 1088. Po dokončení základného vzdelania v rodnom meste odišiel do školy v Chartres, kde študoval slobodné umenia a teológiu pod vedením slávneho Fulberta. Vynikal zvedavosťou, postrehom a inteligenciou. Zdá sa, že už v tomto skorom období života boli jeho myšlienky a názory zdrojom obáv u jeho učiteľa. Po Fulbertovej smrti (1029) opustil Chartres a prevzal vedenie školy sv. Martina v Tours.

Jeho povesť sa rýchlo rozšírila a prilákala mnoho vplyvných žiakov zo všetkých častí Francúzska, ktorí neskôr zastávali významné posty v Cirkvi. Medzi nimi sa spomínajú Hildebert z Lavardinu, ktorý sa stal biskupom v Le Mans a arcibiskupom v Tours, sv. Bruno, zakladateľ kartuziánov, Eusébius Bruno, neskôr biskup v Angers, Frolland, biskup v Senlis a Paulinus, dekan v Metz. V roku 1039 bol Berengár určený za arcidiakona v Angers. Túto funkciu síce prijal, ale naďalej žil v Tours a riadil svoju školu.

Približne v roku 1047 začali Berengárove názory na Svätú Eucharistiu priťahovať pozornosť. V eucharistickej kontroverzii deviateho storočia Radbert Paschasius, neskôr opát v Corbie (De Corpore et Sanguine Domini, 831), obhajoval učenie, že v Svätej Eucharistii sa chlieb mení na skutočné telo Krista, na to isté telo, ktoré sa narodilo z Márie a bolo ukrižované. Ratramnus, mních toho istého opátstva proti nemu obhajoval názor, že vo Svätej Eucharistii nedochádza k premene chleba a že telo Krista je prítomné duchovným spôsobom, a teda nie je to isté telo, ktoré sa narodilo z Márie a bolo ukrižované. Ján Scotus Erigena podporoval názor, že Sviatosť oltárna je obrazom tela Kristovho, že sú to je pamiatka na pravé Telo a Krv Krista.

Keď teda Hugo, biskup z Langres, a Adelman, predstavený školy z Liège, diskutovali o Berengárovom učení na túto tému, Adelman ho bránil odvolaním sa na Erigenovu autoritu. A vtedy Lanfranc, opát kláštora v Le Bec, napadol Erigenov názor ako blud a obhajoval doktrínu Radberta Paschasiusa. Berengár vo svojej obhajobe napísal Lanfrancovi list, ktorý Lanfranc prečítal na koncile v Ríme v roku 1050; Berengára koncil odsúdil a predvolal k novému koncilu, ktorý sa mal uskutočniť v tom istom roku vo Vercelli. Kráľ Henrich I, ktorý bol titulárnym opátom sv. Martina v Tours, požiadal o povolenie ísť na koncil. V tejto dobe sa konali konferencie v Brionne a Chartres, na ktorých Berengár svoje názory bez úspechu obhajoval. Kráľ, z neznámych dôvodov, nechal Berengára uväzniť a na koncile vo Vercelli (1050) bola preskúmaná a odsúdená jeho doktrína.

Väzenie však netrvalo dlho. Biskup z Angers, Eusébius Bruno, bol jeho žiakom a podporoval ho a chránil ho aj gróf z Anjou, Geoffrey Martel. Nasledujúci rok, na príkaz Henricha I., sa v Paríži konala národná synoda na posúdenie učenia Berengára a Eusébia Bruna; ani jeden z nich nebol prítomný a obaja boli odsúdení. Na koncile v Tours (1055), ktorému predsedal pápežský legát Hildebrand, Berengár podpísal vyznanie viery, v ktorom vyjadril, že po konsekrácii je chlieb a víno skutočným Telom a Krvou Kristovou. Na ďalšom koncile, ktorý sa konal v Ríme v roku 1059, bol Berengár prítomný, odvolal svoje názory a podpísal vyznanie viery, ktoré pripravil kardinál Humbert, v ktorom potvrdil reálnu a zmyslovú prítomnosť pravého Tela Krista vo Svätej Eucharistii. Po návrate z koncilu však Berengár túto formuláciu odmietol.

Eusébius Bruno ho opustil a gróf z Anjou, mu ostro oponoval. Berengár sa odvolal na pápeža Alexandra II., ktorý, hoci intervenoval v jeho prospech, predsa ho žiadal, aby sa vzdal svojich chybných názorov. Berengár to pohŕdavo odmietol. Napísal knihu De Sacrâ Coenâ adversus Lanfrancum Liber Posterior, z ktorej prvá časť – dnes stratená – bola napísaná proti Rímskemu koncilu z roku 1059. Bol opäť odsúdený na koncile v Poitiers (1075) a v St. Maixeut (1076). Na počudovanie však v roku 1078, na príkaz pápeža Gregora VII., prišiel do Ríma, kde na koncile v Lateránskej bazilike podpísal vyznanie viery, ktoré potvrdzovalo premenu chleba na Telo Krista, narodeného z Panny Márie. Nasledujúci rok, na koncile v rovnakom mieste, Berengár podpísal formulu, ktorá túto istú doktrínu potvrdila ešte explicitnejším spôsobom. Gregor VII. ho potom zveril do opatery biskupom v Tours a Angers a zakázal, aby mu bola uložená akákoľvek pokuta alebo aby ho niekto nazýval heretikom. Po návrate však Berengár opäť odmietol formulu, ktorú sám podpísal, ale na koncile v Bordeaux (1080) napokon učinil definitívne odvolanie. Potom sa stiahol do samoty na ostrove sv. Kozmu, kde zomrel v jednote s Cirkvou.

Podľa niektorých jeho súčasníkov mal Berengár nesprávne názory aj o duchovnej moci, manželstve, krste detí a iných doktrinálnych otázkach (Bernold z Konštantínopolu, De Berengerii haeresiarchae damnatione; Guitmond, De Corporis et Sanguinis Christi veritate in Eucharistiâ). Ale Berengárova problematická náuka sa týka predovšetkým Svätej Eucharistie a je to prvý zaznamenaný blud proti Najsvätejšej Eucharistii.

Aby sme pochopili jeho názor, musíme si uvedomiť, že filozoficky bol Berengár racionalista a nominalista. Dokonca aj pri skúmaní otázky viery považoval rozum za najlepšieho sprievodcu. Rozum je však závislý od zmyslového vnímania a je ním obmedzený. Preto nie je rozhodujúca autorita Zjavenia či Magistéria, ale musíme uvažovať podľa údajov, ktoré nám poskytujú naše zmysly. Niet pochýb, že Berengár popieral transsubstanciáciu (tým podstatnú premenu chleba a vína na Telo a Krv, toto slovo použil prvýkrát Hildebert z Lavardinu); či popieral aj reálnu prítomnosť, je doposiaľ predmetom sporu. Hoci sotva mohol mať v tejto otázke správny názor, ak odmietal transsubstanciáciu, pretože tieto veci úzko súvisia pri otázke či a akým spôsobom je prítomné Telo a Krv Ježiša Krista v Eucharistii.

Autority, na ktoré sa Berengár odvolával boli Erigena, sv. Hieronym, sv. Ambróz a sv. Augustín. Títo otcovia učili, že Sviatosť oltárna je obrazom, znakom, symbolom Tela a Krvi Pána. Lenže oni výrazy obraz, znak a symbol vzťahovali priamo na to, čo je vo Svätej Eucharistii vonkajšie a zmyslovo vnímateľné, a ani náznakom nepopierali reálnu prítomnosť pravého Tela Krista (napr. Sv. Augustín, Kázne 143, n. 3). Pre Berengára sú Telo a Krv Krista skutočne prítomné vo Svätej Eucharistii, ale táto prítomnosť je intelektuálna – duchovná. Podstata chleba a podstata vína zostávajú nezmenené, ale konsekráciou sa stávajú duchovne tým istým Telom a Krvou Krista. Toto duchovné Telo a Krv Krista je res sacramenti; chlieb a víno sú obraz, znak, symbol, sacramentum. Podobnú doktrínu zastávali niektoré protestantské prúdy v 16. storočí.

Toto Berengár konzistentne obhajoval v rôznych diskusiách, listoch a spisoch až do koncilu v Ríme v roku 1059. Na tomto koncile Berengár podpísal vyznanie viery, v ktorom potvrdil, že chlieb a víno po posvätení nie sú len znamením, ale skutočným Telom a Krvou Krista, ktoré možno vnímať zmyslovo a reálne. Ale, ako už bolo povedané, Berengár toto vyznanie odvolal. Trval na tom, že chlieb a víno, bez akejkoľvek zmeny ich prirodzenej podstaty, sa posvätením stávajú sviatosťou Tela a Krvi Krista, pamiatkou na Telo ukrižované a Krv vyliatu na kríži. Nie však na Telo Kristovo, ktoré má teraz v Nebi, pretože ako by Telo Krista, ktoré je teraz v Nebi, obmedzené priestorom, mohlo byť na inom mieste, na viacerých oltároch a v mnohých hostiách? Napriek tomu chlieb a víno sú pre Berengára znamením skutočnej a reálnej prítomnosti Tela a Krvi Krista. (De Sacrâ Coenâ)

Na dvoch konciloch v Lateráne (1078 a 1079) Berengár prijíma a podpisuje vyznanie viery, že po konsekrácii je chlieb skutočným Telom Krista, tým istým Telom, ktoré sa narodilo z Panny – že chlieb a víno na oltári sa tajomstvom svätej modlitby a slov nášho Spasiteľa podstatne premieňajú na jeho vlastné Telo a Krv, pravé a životodarné, atď. Vo svojom vysvetlení tohto vyznania viery, napísanom po koncile, Berengár však opäť popiera transsubstanciáciu. Vyhlasuje, že pri Poslednej večeri, silou Pánovho požehnania, chlieb a víno, zachovávajúce svoje prirodzené vlastnosti = podstatu i akcidenty, prijali moc posväcovať a stali sa sviatosťou Jeho Tela a Krvi; že chlieb a víno na oltári sú tým istým Telom Krista, Jeho pravým a ľudským Telom.

Z toho teda plynie, že počas svojho života, a pred svojím konečným vyznaním viery, Berengár určite popieral transsubstanciáciu. Reálnu prítomnosť do istej miery, hoci nejasne a nepresne zastával, hoci historici a teológovia sa veľmi rozchádzajú v interpretácii Berengárových doktrín v tejto otázke. Berengárovo vysvetlenie reálnej prítomnosti, spolu s jeho filozofickými princípmi, však ohrozuje samotnú skutočnosť reálnej prítomnosti a znie to veľmi nevierohodne.

Okrem Eusébia Bruna, ktorý ho istý čas podporoval, žiaden významný teológ systematicky neobhajoval jeho doktrínu. Vieme však od cirkevných spisovateľov jeho vlastnej doby a nasledujúceho obdobia, že vplyv jeho náuky nebol malý a spôsobil vážne nepokoje (píšu o nich Guitmund a Durand z Troarnu). Spisovatelia nasledujúceho storočia pokračujú vo svojich spisoch proti berengariánom a nachádzajú stopy jeho vplyvu v rôznych súčasných názoroch a teologických teóriách a niekedy varujú pred formuláciami, ktoré by mohli byť pochopené v berengariánskom zmysle.

Koncil v Piacenze (1095) opäť odsúdil Berengárovu doktrínu. Jeho učenie, aspoň do istej miery, sa zachovalo v rôznych stredovekých eucharistických herézach a aj u sacramentariánov 16. storočia. Veľkí teológovia tej doby však boli v proteste proti Berengárovi jednotní, útočiac na jeho názor ako doktrínu protirečiacu Tradícii i náuke Cirkvi. Medzi nimi môžeme zvlášť spomenúť Adelmana z Liège; Huguesa, biskupa z Langres; Lanfranca, opáta z Le Bec; Guitmunda, žiaka Lanfranca, ktorý sa stal biskupom v Averse; Duranda, opáta zo St. Martin de Troarn; Bernolda z Konštantínopolu a ďalších, väčšinou benediktínov. Čo je však zaujímavé je, že koncentrovaný a jednotný odpor znamená, že náuka o transsubstanciácii i reálnej prítomnosti, hoci ešte nemala finálnu a „vypiplanú“ formu, akú jej dal sv. Tomáš, bola v katolíckej Cirkvi prítomná a bola považovaná za súčasť prastarej Tradície.

Berengárov omyl, ako to bolo aj v prípade iných heréz, bol príležitosťou, ktorá podporila a dokonca si vyžiadala jasnejšie vyloženie a presnejšie formulovanie katolíckej doktríny o Svätej Eucharistii. Niektoré výrazy, i z tých, ktoré používali aj protivníci berengariánskej doktríny, boli opravené a dané na pravú mieru. A bol tu Hildebert z Lavardinu, Berengárov súčasník, a možno aj žiak, ktorý ako prvý použil slovo transsubstanciácia (Sermones xciii; P.L., CLXXI, 776.). Koncil v Ríme v roku 1079 vo svojom odsúdení Berengára jasnejšie než ktokoľvek pred ním vyjadruje povahu tejto podstatnej zmeny; a sv. Tomáš vo svojej definícii transsubstanciácie používa takmer tie isté výrazy ako koncil (Sum. Theol., III, Q. lxxv, a. 4.). Hoci sviatok Božieho Tela bol oficiálne ustanovený až v 13. storočí, jeho zavedenie bolo pravdepodobne podnietené aj týmito eucharistickými kontroverziami. To isté platí aj o obrade pozdvihovania hostie hneď po premenení, pri Svätej omši.

Berengárove spisy nikdy kompletne nevyšli. V roku 1834 vyšla v Berlíne druhá časť jeho De Sacrâ Coenâ pod názvom Berengarii Turonensis opera quae Supersunt tam inedita quam edita, I, De Sacra Coena adversus Lanfrancum liber posterior. Časti jeho iných diel možno nájsť v rôznych patrológiách a kontroverziách písaných jeho protivníkmi.

***

predchádzajúce časti:
Herézy a bludy, I. časť: Pelagianizmus
Herézy a bludy, II. časť: Arianizmus a Arius
Herézy a bludy, III. časť: Nestorius a nestoriánstvo
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 1/2
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 2/2 – dejiny hnutia
Herézy a bludy, V. časť: Sabelliáni
Herézy a bludy, VI. časť: Doketizmus
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 1/2
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 2/2 – dejiny herézy
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 1/2
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 2/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 1/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 2/2
Herézy a bludy, X. časť: Mání a manicheizmus
Herézy a bludy, XI. časť: Montanizmus
Herézy a bludy, XII. časť: Novacián a novacianizmus
Herézy a bludy, XIII. časť: Pauliciáni
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 1/2
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 2/2

***

Titulný obrázok – Peter Paul Rubens, alegória Víťazstvo Pravdy nad Herézou, zdroj: wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)