Fokolarínsky časopis Nové mesto a biskup Forgáč sa v rozhovore sťažujú, že sme málo pripravení na požehnávanie párov v iregulárnych zväzkoch. Mentálna masáž veriacich pokračuje…

Branislav Michalka
23. júla 2024   Cirkev   Komentár

Prvotný šok slovenských veriacich z vatikánskeho dokumentu Fiducia supplicans o požehnávaní neregulárnych párov pomaly ustupuje, a tak sa známe médium liberálnych síl v slovenskej cirkvi, fokolarínsky časopis Nové mesto rozhodol, že je zrejme vhodný čas pokračovať s mentálnou masážou, ktorá by veriacich náležite spracovala v prospech progresívnych tém. No a keď už kvalitná masáž, tak potom riadne podložená cirkevnou autoritou, tentokrát v podobe pomocného biskupa Košickej arcidiecézy Mons. Doc. PhDr. PsLic. Mareka Forgáča PhD., aby nakoniec aj slovenskí dezolátni katolíci pochopili, že sme za vývojom v pokrokových cirkvách na Západe pozadu. Rozhovor má príznačný názov: Požehnávanie párov v iregulárnych zväzkoch? Na Slovensku sme na to málo pripravení.

https://nm.sk/ pozehnavanie-parov-v-iregularnych-zvazkoch-na-slovensku-sme-nato-malo-pripraveni/

To, že podstatou rozhovoru je opäť upriamiť pozornosť veriacich na údajne utláčaných homosexuálov v Cirkvi, svedčí už citát v perexe na začiatku rozhovoru, v ktorom sa s náležitou podprahovou výčitkou píše: „Predtým, ako som odchádzal na synodu do Ríma, kontaktoval ma jeden mladý muž s tým, že cíti príťažlivosť k rovnakému pohlaviu. Povedal mi, že skúšal písať viacerým kňazom, no nik ho neprijal.“

Tým je rámec debaty jasne nastavený: pokrokový synodálny biskup, zúčastňujúci sa synody v Ríme, úbohí slovenskí homosexuáli (ale aj ďalšie utláčané minority) v Cirkvi a cynickí tmárski kňazi a tmárska cirkev na Slovensku. Z tohto trojuholníka sa v rozhovore snaží Nové mesto, ktorého bývalá redaktorka je momentálne hovorkyňou Konferencie biskupov Slovenska, vyžmýkať maximum, aké sú teraz schopné už zniesť slovenské spiatočnícke mysle.

Samozrejme, treba na ne opatrne, pretože Slovensko nie je Nemecko alebo Belgicko. Preto sa najprv rozhovor stáča na tému, ktorá je slovenským katolíkom už milá a dôverne známa, lebo súvisí s ich praktickým, mierne rozháraným životom. Ide o tému anulácií katolíckych manželstiev, ktoré sa nám v posledných rokoch úspešne rozmnožili. V tejto téme už sú slovenskí katolíci dôkladne spracovaní a s radosťou vítajú nové vymoženosti, za ktoré musel anglický kráľ Henrich VIII. s pápežom ešte tak urputne bojovať.

Na otázky ohľadom nárastu anulácií cirkevných sobášov odpovedá otec biskup s fatalizmom moslimského felaha, akoby nehovoril o katolíkoch, ktorých by mala Cirkev formovať a naprávať, ale o fyzikálnom procese, ktorý konštatujeme bez možnosti výraznejšie ho ovplyvniť:

„Žijeme dobu záväzkov, ktoré nezaväzujú. Záväzok dnes pre ľudí neznamená to, čo voľakedy. Mám na mysli aj kňazskú vysviacku, aj sviatostné manželstvo. Kým predtým si ľudia za rozhodnutiami stáli, dnes je to inak. Hoci by išlo aj o sviatostný záväzok.“

Fokolarínsky magazín okamžite nahráva na smeč, lebo vie (a zrejme aj Jeho Excelencia), že treba tie nulity trošku zľahčiť a previesť na nejakú legitimizujúcu, slobodnou vôľou zrejme neovplyvniteľnú príčinu, konkrétne – citovú nezrelosť:

„Dnes je jednou z hlavných príčin neplatnosti manželstva citová nezrelosť tých, ktorí sa zaviazali žiť spolu do smrti.“

Úžasné, koľko otázok sa nám tu hneď ponúka: V minulosti katolíci, napriek tomu, že boli menej vzdelaní, otvorení a inkluzívni, neboli tak citovo nezrelí ako sú katolíci dnes? Ako je to možné, keď boli údajne kedysi pod tlakom predkoncilového tmárstva, netolerancie a triumfalizmu? Ako to, že šesťdesiat rokov po vypuknutí „novej jari“ a „nových Turíc“ v Cirkvi sú katolíci menej „citovo zrelí“ ako ich tmárski a zaostalí predkovia?

Ale otázky môžu pokračovať: Dospelí ľudia, ktorí sú spôsobilí na držbu občianskeho preukazu, uzatváranie kontraktov, branie hypoték a lízingov, na ručenie, skladanie napríklad poslaneckej prísahy, vojenskej prísahy, spôsobilí vychovávať deti etc., nie sú dostatočne citovo zrelí? Kto je potom vlastne dostatočne citovo zrelý? Ergo, ktoré cirkevné manželstvo vlastne nemôže byť ex post anulované ako neplatné z dôvodu „citovej nezrelosti“, keď jediným príznakom a dôkazom citovej nezrelosti je vlastne chuť sa rozviesť? Veď tu sa následok aj príčina stávajú jedným a vzájomne sa dialekticky podmieňujú v bizarnom začarovanom kruhu!

Cirkev sa dokonca v tomto posunula dopredu viac ako sekulárna medicína. Otec biskup dokladá:

„Citovú zrelosť spomínajú rôzne publikácie autorov, ktorí píšu o znaleckom skúmaní v kauzách manželskej nulity. Hoci psychológia termín citová nezrelosť nepoužíva na oficiálne označenie diagnózy, cirkevné právo ho pozná. Ak je citová nezrelosť závažná, môže byť aj príčinou neplatnosti manželstva.“

Ďalší opis súčasnej cirkevno-rozvodovej praxe pripomína klasickú snahu, aby sa cap nažral a kapusta zostala celá. Otvorene sa tu hovorí, že cieľom je zabezpečiť prístup k sviatostnému životu, keď už došlo k rozvodu a tak sa spätne krkolomne hľadá nulita manželstva:

„Ak už dôjde k rozvodu a jednej stránke alebo aj obidvom záleží na sviatostnom živote, tak hľadajú spôsoby, ako žiť sviatostný život aj ďalej. Zvlášť, keď vytvoria nové zväzky, čím vznikne prekážka k prijímaniu sviatostí. Jedným zo spôsobov, ako si túžbu po sviatostiach naplniť, je dať preskúmať platnosť manželstva.“

No a aby sa zrejme nemuseli slovenskí katolíci obávať, že to bude s nulitami také ťažké, ubezpečuje nás otec biskup aj o tom, že dnes je toľko psychických porúch a deviácií (ale dúfame, že nemyslí LGBT), že to zrejme pôjde ako po masle. Niektoré výroky majú skutočne čaro nechceného:

„Poznanie nových psychických deviácií nám môže pomôcť osvetliť, či v momente vzniku manželstva bol dostatok slobodnej vôle k súhlasu pre vznik manželstva. Vďaka rozvoju psychológie dnes spoznávame nové anomálie, deviácie, ktoré sme predtým nemali zadefinované. V tom je psychológia pre vieru požehnaním. Rozširuje poznanie, vďaka čomu môže pomáhať viere.“

Avšak nakoniec sa predsa len účastníci dialógu zhodli, žeby sa malo nejako narastajúcemu počtu rozvodov a anulácií predchádzať. Ako? Pastoračnou starostlivosťou:

„Je to predovšetkým dobrá príprava na sviatosť manželstva. Keď sa niekto formuje na kňazstvo, trvá to šesť až sedem rokov. Keď niekto vstupuje do manželstva, prípravu niekedy vyriešime jedným víkendom pre snúbencov alebo zopár stretnutiami. Samozrejme, popri tom je aj čas vzájomného spoznávania, ktorý je tiež určitou formáciou.“

No ale priznajme si, že aj tí kňazi po tej šesťročnej formácii nám mnohí akosi príliš mnoho citovej zrelosti nepobrali, o čom svedčia katastrofálne sa množiace historky o vyskočených kňazoch, ktorých treba narýchlo „laicizovať“. Najnovší príznačný stav napr. východného Slovenska, kde len v priebehu dvoch mesiacov najprv utiekol z kňazskej služby JCDr. Slavomír Engel (Suspendovaný od 15. 05. 2024, kán. 1371 § 1 a 1333 (35/24c). Zdroj: https://www.ke-arcidieceza.sk/files/acac-2024-_742e8c312291ad2.pdf) a po ňom kňaz Pavol Bober, (o situácii v globále sme písali tu: https://christianitas.sk/bratstvo-vyskocenych-knazov-alebo-aky-je-skryty-vplyv-byvalych-knazov-na-cirkev-a-spolocensku-atmosferu/), nás stavia pred otázku o akej formácii pre novomanželov sa tu vlastne bavíme, keď všetky pravidlá sa postupne uvoľňujú a deštruujú a to priamo tolerovaním alebo dokonca zásahmi z najvyšších cirkevných poschodí?

O akej formácii novomanželov tu chceme hovoriť, keď sú bežne kňazi na nižších pozíciách biskupmi inštruovaní, aby krstili deti párov žijúcich „na hromádke“ a nevyžadovali od nich sobáš? Dokonca ani sekulárny… Veď samotné vedenie, snáď v snahe vychádzať rozkladu v ústrety, inak sa to pochopiť nedá, neustále v kandidátoch manželstva a ďalších sviatostí túto „citovú nezrelosť“ priam pestuje. Či už chtiac alebo nechtiac.

Samotný rozhovor pokračuje nakoniec tým smerom, ktorý túto bezhraničnú benevolenciu ďalej podporuje. Redakcia Nového mesta sa pýta, či je Cirkev pripravená rozvedených a údajne vytlačených na okraj prijímať. Biskup odpovedá:

„V prvom rade by sme nemali nikoho odsúdiť. Ani preto, že mu nevyšiel vzťah. Ktovie, ako by sme sa my zachovali v jeho situácii. A mali by sme byť aktívni. Pripravovať rôzne podujatia, stretnutia alebo možno aj živé skupinky, kde by sa mohli rozvedení o túto traumatickú skúsenosť podeliť.“

Lenže problém ani tak nie sú rozvedení, ako skôr rozvedení, ktorí sa domáhajú sviatostí, aj keď im ich Cirkev oprávnene odopiera alebo dokonca znovu zosobášení, ktorí sa tiež domáhajú sviatostí. Ako to nakoniec dosvedčuje výrok otca biskupa vyššie. Lenže načo presne opisovať nepríjemné veci, keď sa dajú zahmliť, aby nebola viditeľná nemožnosť kladného riešenia tohto problému, nech už je akokoľvek traumatizujúci, podľa cirkevnej tradície.

No a konečne sa dostávame v rozhovore aj k dokumentu Fiducia supplicans, ktorí leží na srdci slovenským katolíckym liberálom a slovenským cirkevným oportunistom dalo nesmierne mnoho práce, aby presvedčili seba aj druhých, že v ňom o požehnávanie homo-párov (a aj ďalších neregulárnych) vlastne vôbec nejde. A čuduj sa svete, odrazu sa na portáli Nové mesto dozvedáme, že ide o „dokument Dikastéria pre náuku viery Fiducia supplicans o požehnávaní párov v neregulárnych situáciách“.

No, bolo by dobré, keby sa už dohodli, čo to vlastne je. Pre Nové mesto a otca biskupa jednoznačne ide o dokument, ktorý hovorí o požehnávaní neregulárnych párov. Redakcia sa však sťažuje na jeho kritizovanie zo strany veriacich a pýta sa, či sme ho dobre pochopili. Ťažko však niečo chápať, keď celý dokument a dianie okolo neho sú poznamenané dvojznačnosťou a pokryteckým lavírovaním. Ani otec biskup nám v tom príliš nepomáha:

„Všimnite si, že niektorí tento dokument kritizovali, pretože priveľa dovoľoval, zatiaľ čo iní reagovali prekvapene, prečo im pápež niečo zakazuje. Pre mnohých veriacich v niektorých západných krajinách bol tento dokument katastrofou.“

Skutočne?! A preto všetky sekulárne a katolícke liberálne médiá vo svete jasali, vrátane takých exponentov LGBT v Cirkvi, akými sú P. James Martin SJ a Timothy Radclife OP?

„No nie z rovnakého dôvodu ako pre veriacich u nás, ale preto, že v týchto krajinách praktizovali veci, ktoré im tento dokument zakázal.“

Čo tento dokument zakázal, z toho, čo sa praktizovalo?

No ale ďalej, lebo život je príliš krátky. Čo teda s požehnávaním (už zrejme definitívne priznaným) neregulárnych a teda aj homosexuálnych párov? Riešenie je ako vždy šalamúnske: bude sa pristupovať individuálne, čo v preklade z newspeaku znamená, že v niektorých prípadoch sa nebude tak prihliadať na cirkevné pravidlá, aj keď sa bude pritom ďalej tvrdiť to, čo dodáva rýchlo aj otec biskup, že „to však neznamená, žeby sme chceli poprieť hodnoty evanjelia alebo morálneho života.“

Samozrejme, deklaratívne nie. Len v praxi. Ako nám napokon ďalej vysvetľuje otec biskup, keď mu redakcia nahráva na smeč otázkou: „To znamená, že miesto otrockého napĺňania univerzálne platného cirkevného učenia, by sme mali byť vnímaví na jednotlivé prípady?“ Otec biskup odpovedá:

„Toto zdôrazňuje pápež František. Aby sme nepozerali cez optiku zovšeobecňovania. Áno, sú všeobecné normy, ale potrebujeme vidieť konkrétneho človeka, ktorý stojí pred nami. Jeho príbeh nám niekedy nemusí zapadať do konkrétneho paragrafu.“

Výborne, takže ani pri tradicionalistoch sa nebude dbať na univerzálne pravidlá, však? Alebo nie? Samozrejme, že nie, musíme čítať s porozumením: prípady sú preto individuálne, aby sa o nich rozhodovalo individuálne. Ergo, príslušný orgán rozhodne, kedy treba a kedy netreba byť tolerantný. Už nie podľa nejakých univerzálnych pravidiel, ale podľa – citovej zrelosti??? Alebo podľa čoho, ak nie podľa univerzálnych pravidiel? Tomu sa hovorí vysoká škola anarchie…

V duhu oživeného nominalizmu sa ďalej opisuje požehnávanie nejakého neregulárneho páru, alebo neregulárnej situácie v dome alebo príbytku ako niečo, kde neexistuje nijaká vzťahová kontinuita. Je zaujímavé, aby sme pochopili nezmyselnosť nominalistickej argumentácie, že napríklad v Rakúsku idú zbúrať rodný dom Adolfa Hitlera len preto, že ten sa tam kedysi narodil, pričom ten dom predsa za to nemôže, alebo áno? Medzi domom a Hitlerom predsa nie je podľa nominalistov žiaden reálny vzťah. Prečo ho však potom idú búrať a prečo ho vnímajú ako symbol? A pokiaľ chápu, že ľudia vnímajú realitu cez tieto symboly (quod erat demonstrandum búraním Hitlerovho domu) a rovnako ju vždy vnímala aj Cirkev, preto nepožehnávala ani miesta ani objekty, ktoré boli spojené s tvrdošijným hriechom odmietajúcim nápravu, lebo by vzniklo pohoršenie a dojem schvaľovania hriechu, tak prečo potom dnes argumentujú nasledovne:

„To nie je požehnanie ich zväzku, ale to je požehnanie domu, prípadne osôb, ktoré sú tam. Nič zlé sa v tom nestalo. Iste, po tom, ako vyšiel tento dokument, by bolo treba dodať, že ak by sme zistili, že je to tak, bola by na mieste aj určitá katechéza.“

A rovnako aj pri homo-pároch. Všetko v duchu – požehnávame aj nepožehnávame, jednotlivca aj pár, ale zároveň nie pár, dom aj obyvateľov, ale už nie to, že spolu nejako súvisia, aj keď súvisia:

„Sú to veľmi citlivé témy. Na jednej strane je tu jasný pohľad na to, aké sú morálne zásady života, a na druhej strane je tu aj snaha, aby sme druhých nezraňovali. A v tomto nám znova veľmi pomáha psychológia. Nielen v konkrétnom prístupe k človeku, ale aj v poznaní pravdy. To znamená, že vieme lepšie pochopiť, prečo je niekto taký, aký je. Možno si prešiel náročným až krutým životom. Máme takého človeka odsúdiť alebo skôr máme myslieť na to, že aj on má právo na evanjelium a na Božie milosrdenstvo?“

Lenže právo na Evanjelium a Božie milosrdenstvo, predpokladá zároveň povinnosť nápravy. Tieto dve veci sa od seba nedajú odlúčiť. Teda, kedysi sa nedali…

„Samozrejme, stále s vedomím, že máme jasný pohľad na to, ako má život človeka po morálnej stránke vyzerať.“

Lenže to, že my vieme, ako má niekto/niečo vyzerať, a to či tak aj skutočne vyzerá, to je priepastný rozdiel. V každom prípade, na záver ukončime túto drobnú sondáž do sveta cirkevného pokroku na Slovensku v duchu zhody. Na tomto sa určite všetci zhodneme:

„Sú to veľké výzvy, na ktorých potrebujeme pracovať. Myslím, že na Slovensku sme na to málo pripravení.“

No však ono to možno pôjde. Ešte trochu EÚ, synodálneho putovania, všeobecného rozkladu a nakoniec nám ani na Slovensku to požehnávanie prekážať nebude.

PDF (formát pre tlač)