Fenomén stigmatizácie a kresťanský Východ (Druhá časť) -

Fenomén stigmatizácie a kresťanský Východ (Druhá časť)

Lucia Laudoniu
20. novembra 2023
  Cirkev

predchádzajúca časť:
Fenomén stigmatizácie a kresťanský Východ (Prvá časť)

***

Niektorí filozofujúci pravoslávni teológovia fascinovaní fenomenológiou (Alexej Osipov, Justín Popovič, Ignác Brjačaninov a ďalší) označili prítomnosť stigiem u latinských mystikov za faustovský klam.

Vestigia Kristových rán na ľudskom tele považujú za nezlučiteľné s byzantsko-slovanskou spiritualitou, za rezultát nezdravej imaginácie, kedy mens agitat molem (myseľ hýbe hmotou).

Títo teológovia (snáď nevedomí veci, ignari rei) postavili pred duchovnú skúsenosť Západu druhého kresťanského milénia múr skepsy, veriac, že len takto dokážu zachrániť pratum Orientale.

Východná lúka pritom nepotrebuje hradby pevnosti Boyard, ktoré ju v konečnom dôsledku len izolujú od okolia. Potrebuje živú vodu Parakléta, Svätého Ducha. Paracletus je najlepším správcom, ktorý vyčistí lúku Cirkvi od heretickej buriny.

Ukrajinskí gréckokatolícki stigmatici – tŕň medzi Východom a Západom

Na stránkach Inštitútu metropolitu Andreja Šeptyckého pre východokresťanské štúdie so sídlom v Toronte (Metropolitan Andrey Sheptytsky Institute of Eastern Christian Studies in the University of St. Michael’s College) nájdeme informácie o výstupe z konferencie o duchovnom a myšlienkovom dedičstve ukrajinského gréckokatolíckeho prímasa Andreja Šeptyckého. Podujatie sa uskutočnilo v novembri 2001 na pôde McGill University v kanadskom Montreale.

Vladyka Andrej Šeptyckij skúmal prípady dvoch ukrajinských stigmatikov. Fotografia pochádza z roku 1921.
Zdroj: commons.wikimedia.org

Štúdia s názvom Metropolita Andrej Šeptyckij a zvláštne prípady dvoch haličských stigmatikov Naste Vološynovej a Stepana Navrockého (Metropolitan Andrey Sheptytsky and the Strange Cases of the Two Galician Stigmatists Nastia Voloshyn and Stefan Navrotsky), ktorá bola prezentovaná na menovanej konferencii, vyvracia zaužívaný názor, že náboženská stigmatizácia je enfant prodige kresťanského Západu.

Prísaha pred apoštolským kľučiarom

Na jeseň 1939 boli listy, ktoré sa lúčili so svojimi chlebodarcami stromami, červenšie, než po iné roky. V Európe sa zmrákalo k vojne a aj oblaky by možno pršali krv, aby sa ľudia spamätali.

Nestalo sa tak. Ale Boh mal svoj plán. Len sedemnásťročný mladík Stepan Navrockij sa cestou z práce na železnici pristavil pri dedinskej kaplnke. Bol zbožnejší, než ostatní mladí muži v jeho veku. Stepanova tvár bola ako otvorená kniha, ad aperturam libri, vážna, tichá. Aj napriek pečati mladosti v nej bolo čosi, čo voňalo starobou.

Kým sa Stepan modlil, vedľa kaplnky sa znenazdajky objavil vznešený starec (podľa pamätnej tabule na kaplnke v jeho rodnej obci Zalukva išlo o svätého Petra). Rozvážny mladík zložil do jeho rúk prísahu, že bude horlivo slúžiť Bohu a vlasti. Od tej doby sa začali Stepanove vízie, ktoré mali charakter a verbis ad verbera (od slov k bičom). Slovami bičoval bezbožnú vládu, prorokoval o Cirkvi a získal si povesť vidca.

Gréckokatolícka kaplnka, pri ktorej sa Stepanovi Navrockému zjavil svätý Peter.
Zdroj: youtube.com
Pamätná tabuľa na tejto kaplnke.
Zdroj: youtube.com

Zvesť o mladom mystikovi podráždila sovietske úrady. Navrockij bol krátko internovaný vo väznici NKVD v Haliči. Odtiaľ ho previezli „na prevýchovu“ do psychiatrickej liečebne, kde zostal až do začiatku bojov na východnom fronte.

Po príchode Nemcov sa s pomocou dvoch absolventov kňazského seminára dostáva do Ľvova, kde sa mu v dôsledku ďalších vízií objavujú na tele stigmy. Krvácal z rán na rukách, nohách, na boku a na čele. Stopy na čele pripomínali zranenia od tŕňovej koruny.

O Stepanov prípad sa začal zaujímať metropolita Šeptyckij, ktorý mu podaroval svoje mníšske rúcho (rjasu) a udelil mu povolenie verejne ho nosiť. Kalvária ukrajinského stigmatika sa zavŕšila 1. apríla 1944, kedy bol beštiálne zavraždený a jeho zohavené telo našli okoloidúci pohodené na poli.

Pochovali ho počas Paschy – na slávnosť Pánovho vzkriesenia – ako mučeníka, ktorý sa v náročných časoch vojny duchovne obetoval za spásu svojho ľudu.

Hrob Stepana Navrockého v obci Rakobovty.
Zdroj: uk.wikipedia.org

Oponenti hľadajú pôvod Navrockého stigiem v traume z pobytu v sovietskej psychiatrickej liečebni, ďalší poukazujú na vplyvy západnej kultúry, ktorým bola otvorená aj sama Gréckokatolícka cirkev. Nesmieme zabúdať ani na skutočnosť, že Navrockého matka bola rímskokatolícka Poľka a je pravdepodobné, že svojho syna aspoň čiastočne oboznámila s odkazom západných mystikov.

Tu si môžete pozrieť jednu z mála zachovaných fotografií tohto východokresťanského stigmatika, o ktorom sa v lekárskych i teologických kruhoch stále vedú diskusie: https://uk.wikipedia.org/wiki/%D0%A4%D0%B0%D0%B9%D0%BB:Stepan1_.jpg

Medailón z nebies

Nemenej zaujímavý je prípad ďalšej ukrajinskej gréckokatolíckej duše, baziliánky Anastázie Vološynovej. Od detstva bola vážna a rozumovo vyspelá, no pochádzala z chudobných pomerov a do školy chodila iba dva roky.

Nadprirodzený dar stigiem obdržala v roku 1935, jej skúsenosť teda časovo predchádza stigmatizáciu Stepana Navrockého. Z jej životopisu sa dozvedáme, že sa rada modlievala pred ikonou Ukrižovaného, v prípade Anastázie Vološynovej teda môžeme hovoriť o stigmách ako o následku contemplationis Domini passionis. V modlitbe prosila Pána, že si želá nosiť na tele rovnaké rany, aby mohla pomôcť úbohým dušiam vrátiť sa k Spasiteľovi. Neznámy hlas jej odpovedal: „Budeš mať rany Ježiša Krista.“

Nasťa sa odlišuje od západných stigmatikov, ktorí o udelenie tohto daru nikdy priamo neprosili. Budúca mystička však nemyslí na seba, ale na spásu ostatných. Jej duchovný prínos preto treba interpretovať optikou zástupného utrpenia a lásky, de caritate erga proximos.

Prvá stigma sa jej objavila na hrudi, druhá – na pravom ramene – mala dokonca tvar kríža. Rany na oboch rukách dostala na sviatok Zosnutia Bohorodičky, stigmy v podobe tŕňovej koruny jej pribudli začiatkom septembra 1935. Dievča pravidelne upadalo do extázy a predpovedalo udalosti, ktoré sa neskôr splnili.

Ukrajinská stigmatička Anastázia Vološynová na štylizovanej fotografii.
Zdroj: youtube.com

Východná stigmatička pocítila obrovskú vďačnosť Bohu, že vyslyšal jej prosby. 7. septembra 1935 sa v sprievode kamarátky vybrala do chrámu, aby všetko vyjavila svojmu spovedníkovi. Kráčala pešo tridsať kilometrov. Nezastavila ju ani bolesť rán, ktoré nosila na tele.

Počas cesty do cerkvi opakovane upadala do tranzu a prorokovala, že dostane dar od Matky Božej. Na večierni v chráme Premenenia Pána v Jaroslavli sa v jej rukách objavil zlatý medailón s ikonou Bohorodičky. Tento zážitok sa zopakoval v nedeľu po svätej liturgii. Kamarátka poprosila Nasťu o rovnaký medailón – a ten sa jej skutočne zjavil v dlani.

Pravoslávni pozorovatelia vyhodnotili jej prípad ako čarodejníctvo, keďže materializácia predmetov ex nihilo je typická najmä pre nekresťanské kultúry. Profesor Teologickej akadémie v Ľvove Gavriil Kostelnyk, ktorý pozoroval Anastáziin duchovný vývoj tri roky, však pôsobenie démonických síl vylúčil. Výsledok svojho výskumu zhrnul do trojdielnej monografie, ktorej posledná časť vyšla v roku 1937 so súhlasom miestneho ordinára.

Stigmatizované dievča z Haliče netúžilo po publicite, svoje stigmy skrývalo dva roky. Jej snom bolo mníšstvo. Baziliánsku obliečku krehkej mystičky vykonal sám metropolita Šeptyckij, ktorý sa stal Nastiným duchovným vodcom.

Fotografia Anastázie Vološynovej v baziliánskom habite, vtedy výrazne ovplyvnenom západnými vzormi: https://uk.wikipedia.org/wiki/%D0%A4%D0%B0%D0%B9%D0%BB:Nastia3_.jpg

Počas zákazu Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi boli všetky baziliánky spolu s Anastáziou, teraz už sestrou Miriam, deportované na Sibír. Tvrdé životné podmienky sa podpísali na jej zdraví. Dostala cukrovku a bola fyzicky veľmi slabá, napriek tomu mala schopnosť bilokácie a uzdravovania. Zomrela v roku 1994 v povesti svätosti.

Čo je však zvláštne, po zložení mníšskych sľubov sa jej rany prestali otvárať, zostali po nich len jazvy. Cesty Prozreteľnosti sú tajomné a stigmy boli v prípade tohto zbožného, no jednoduchého dievčaťa špecifickým duchovným nástrojom, ktorý ju mal priviesť k mníšskemu životu a k hlbšiemu zjednoteniu s Bohočlovekom.

Krvavé kvety viery

Svätci sú vo východnej tradícii živými sviecami, ktorých poslaním je čo najviac osvetľovať ikonu Krista. Americký gréckokatolícky kňaz Christopher Zugger publikoval na svojom blogu krátky profil prešovského gréckokatolíckeho vladyku Gojdiča. Katolíci v ňom vidia sviecu jednoty, pravoslávni zápalku, ktorá spôsobila duchovný požiar…

Otec Zugger označil blahoslaveného vladyku za stigmatika. Pripisuje mu tiež dar bilokácie. Vďaka nemu mohol zaopatriť zomierajúcich väzňov, ktorí nemali prístup k sviatostiam.

Na príklade vladyku Gojdiča vidíme, že Boh neudeľuje svoje dary „egoisticky“, na úžitok iba jednej duši, ale „distribuuje“ ich tak, aby prostredníctvom konkrétnej osoby prispeli k vonkajšiemu či vnútornému rastu ekleziálnej komunity.

Odkiaľ má otec Zugger informácie o možnej stigmatizácii prešovského hierarchu? Nemalú úlohu tu zohráva ústne podanie, ktoré sa môže, ale aj nemusí zakladať na pravde. Autor brožúry Raduj sa, blažený Pavol František Dancák sa opiera o spomienky otca Ivana Mastiliaka:

„Dali ho (vladyku Gojdiča, pozn. naša) do tmavej komory na dvanásť až štrnásť dní. Nedávali mu nič jesť, len piť pohár vody. On sa neprestajne modlil a z jeho rúk vytekala krv.“

Vladyka Gojdič s archijerejským omoforom.
Zdroj: Misko3 / commons.wikimedia.org

Vladyka rázne poprel nebeský pôvod svojich rán: „Neverte! Čo všetko si ľudia navymýšľajú!“ Príčinou krvácania z jeho dlaní mohli byť aj zranenia, ktoré hodnostárovi vznikli pri neľudských výsluchoch.

Úvahy o možnej stigmatizácii hieromučeníka Petra narážajú na múr nedostatočných dôkazov. Sotva sa však nájde infidelis Thomas, ktorý bude pochybovať o neviditeľných zraneniach na duši, ktoré nevinnému biskupovi spôsobil ateistický mocenský aparát.

V tomto zmysle je stigmatikom a nositeľom rán Spasiteľa (vulnerifer) každý kresťan prenasledovaný a mučený pre Pánovo meno.

Tretiu časť nášho článku venujeme príkladom stigmatikov z neslovanských východných cirkví a zavítame až do Sýrie a Indie. Ktorý stredoveký grécky pravoslávny archijerej je podľa mienky amerických byzantských katolíkov stigmatikom? Ako dospeli k tomuto (trochu kontroverznému) záveru? In pari materia budeme uvažovať nad významom stigiem v intenciách byzantskej duchovnosti.


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Po honbe na „extrémistov“ v nemeckej cirkvi prichádza podobný pohon aj v rakúskej cirkvi: Musíme zachrániť liberálnu demokraciu!

Liberálna demokracia je žalárom pre dobromyseľných a cestou do Pekla alebo Liberálna revolúcia ako nástroj diablovej vzbury

Totálny škandál na prvom Katolíckom svetovom dni detí v Ríme, organizovanom pápežom: Deťom tancoval transsexuálny umelec!

Křesťanství v pojetí Ortegy y Gasseta, II. část