Eucharistická úcta na kresťanskom Východe (Záver) -

Eucharistická úcta na kresťanskom Východe (Záver)

Lucia Laudoniu
31. októbra 2024
  Cirkev

Kvety si väčšinou spájame s krásou, už menej so silou. Lewisov a Shortov výkladový latinský slovník nás však upozorňuje, že latinské substantívum flos (kvet) súvisí s gréckym ἐκ-φλαίνω, teda intenzívne prúdiť, pučať.

Tento sémantický kľúč umožnil klasickým autorom vytvárať spojenia ako flos rerum, pod ktorými rozumeli tú najlepšiu a najvznešenejšiu časť niečoho, mocnú korunu ducha i korunu básnikov (flos poetarum). Eucharistiu môžeme smelo nazvať kvetom viery, flos fidei.

V ôsmej, záverečnej časti nášho seriálu dáme priestor úvahám o mieste monštrancií v prostredí byzantského obradu. Kde sa zachovala monštrancia štvorcového tvaru a aké má liturgické opodstatnenie? Prečítame si niečo aj o tom, ako dojímavo reagovali pravoslávni na katolícke eucharistické procesie na začiatku minulého storočia v Petrohrade. Eucharistia, najúčinnejší liek na rany rozdelenia, prinášala nádej všade tam, kde vládla schizmatická skepsa.

Štvorcová“ monštrancia a akoluthia Corpus Christi

V sicílskej obci Mezzojuso v provincii Palermo sa zachovala pozoruhodná monštrancia. Namiesto typickej lunuly (mesiačik na umiestnenie hostie) obsahuje štvorcový výrez, do ktorého sa vkladá konsekrovaná prosfora byzantského typu – tzv. Baránok (lat. agnus, csl. агньць). Ako takáto „byzantská monštrancia“ vyzerá, vám priblížia nasledovné obrázky: https://www.facebook.com/photo/?fbid=126722375743785&set=pcb.126722469077109

Takto zhotovené monštrancie boli typické pre italo-albánske gréckokatolícke komunity a sú dokladom osobitých medziobradových vzťahov v južnom Taliansku, kde sa byzantská a latinská forma kresťanstva stretávali ako na križovatke. Dosvedčuje to napríklad dohoda obyvateľov Mezzojusa z roku 1661. Aby nevznikali konflikty medzi „latiníkmi“ a „Grékmi“, kto bude predsedať každoročnej procesii na sviatok Božieho Tela (Corpus Christi), veriaci sa dohodli, že v nepárnych rokoch budú tento sviatok spoločne sláviť v gréckom chráme a v párnych rokoch v latinskom.

„Otcom“ gréckych liturgických textov na sviatok Corpus Christi je Leo Allatius, konvertita z pravoslávia a významný grécky učenec 17. storočia. Štúdium na Pápežskom gréckom kolégiu svätého Atanáza absolvoval magna cum laude a celý svoj život zasvätil myšlienke cirkevného unionizmu.

Leo Allatius – apoštol jednoty medzi pravoslávnymi a katolíkmi.
Zdroj: commons.wikimedia.org

Prenikaniu západných vplyvov do byzantského liturgického života sa Allatius nebránil, ale pokúsil sa ich „orientalizovať“, aby boli v súlade s východným étosom. Bol toho názoru, že východný kresťan by tzv. obradové latinizmy nemal mechanicky odsúdiť, ale dokonale ich „byzantinizovať“, id est, nájsť v nich taký sensus catholicus, ktorý je v harmónii s byzantským myslením. Aj západná tradícia obsahuje viaceré orientálne elementy (spomeňme aspoň grécke Kyrie v latinskej omši), ktoré západný veriaci už nepociťuje ako cudzie, pretože tieto prvky dostali dokonalý latinský šat. Allatiova genialita spočívala v hľadaní dokonalej dogmaticko-liturgickej harmónie medzi Východom a Západom za predpokladu prísnej vernosti tradíciám gréckej orthodoxie, pravda, v jednote s rímskym apoštolským prestolom.

Je známe, že sviatok Najsvätejšieho Tela a Krvi Pána bol do byzantského prostredia zavedený pod vplyvom latinského episkopátu v Taliansku, čo ale neznamená, že jeho obsah je byzantskému duchu úplne cudzí. Pre potreby a zdravý duchovný život východných kresťanov je však nevyhnutné, aby posolstvo tohto sviatku bolo vyjadrené prostriedkami vlastnej východnej teológie, bez toho, aby sa mechanicky preberal západný modus exprimendi.

Leo Allatius bol presvedčený, že teologickú signifikáciu sviatku Božieho Tela je možné sformulovať aj s pomocou filologického registra byzantskej hymnografie. Jeho ofícium (v gréckej terminológii ἀκολουθία, latinizovane akoluthia, teda súslednosť, postupnosť obradov) na slávnosť Corpus Christi má hlboko byzantský charakter. (Neodpustím si malú poznámku: je veľká škoda, že slovenskí gréckokatolíci dielo Lea Allatia zatiaľ nedocenili, vďaka nemu by získali novú perspektívu v pohľade na vlastnú tradíciu.)

Actus oris: vzťah medzi ikonou a Eucharistiou

Základná otázka znie: Keď je toľká úcta preukazovaná svätým ikonám, je vari nesprávne uctievať aj eucharistické Dary, v ktorých je Kristus prítomný totaliter a jednoznačne hlbšie, než na ikone?

Netreba snáď pripomínať, že teológia ikony pracuje s iným terminologickým aparátom, než teológia Eucharistie. Živá skúsenosť východných kresťanov však ukazuje, že oba systémy nie sú od seba až také vzdialené. Eucharistia nie je ikona (a vice versa, ikona nie je Eucharistiou), a predsa majú čosi spoločné: actus oris, úkon úst.

Ikona je vo východorímskej kultúre uctievaná bozkom. Prečo by sme nemohli označiť za mystický bozk aj „konzumáciu“ Eucharistie? Pravoslávny kresťan nemá vyvinutý zmysel pre paraliturgickú adoráciu Sviatosti oltárnej azda aj preto, že samo prijímanie je pre neho duchovným bozkom, nasýtením a adoráciou, celkom v duchu gréckeho φάγετε.

Všimnime si určitú podobnosť medzi latinskými infinitívmi esse (byť, existovať) a esse (jesť, prijímať potravu). Oba tvary vytvárajú zvukovú asonanciu, ale odlišujú sa od seba kvantitou slabík (esse/ēsse). Kto je (konzumuje) Božie Telo, ten skutočne je (existuje, žije v Kristovi). Participácia na sviatosti je absolutizáciou bytia, najvyššou formou naplnenia ľudskej existencie.

Sväté prijímanie v Srbskej pravoslávnej cirkvi.
Zdroj: nara.getarchive.net

Za actus oris môžeme prirodzene označiť aj ústnu modlitbu, ktorá ako zlatá niť spája (inak samostatné) teologické koncepty ikonodulie a eucharistickej úcty. Modlíme sa pred ikonou a s ikonou, pred Eucharistiou a s Eucharistiou. Modlitba, osobitne status cordis, je najvlastnejším prejavom adorácie, jej prameňom a zároveň korunou.

Ďalšie formy eucharistickej úcty u byzantských kresťanov

Veľkopôstna liturgia vopred posvätených darov je – povedané s istou dávkou zjednodušenia – byzantskou večierňou spojenou s obradmi svätého prijímania, ako ich poznáme z liturgie svätého Jána Zlatoústeho. Služba vopred posvätených darov však nie je liturgiou sensu stricto, pretože v nej absentuje anafora (eucharistický kánon). Základné informácie o pôvode a dejinách tejto bohoslužby nájdete tu: http://www.zoe.sk/?zoepedia&heslo=Liturgia+vopred+posv%E4ten%FDch+darov

Na príklade starobylého obradu translácie (prenášania) už konsekrovanej eucharistickej matérie počas liturgie vopred posvätených darov je možné pozorovať, ako hlboko a intenzívne prežíva východná cirkev eucharistickú úctu.

Rubriky počas psalmodického spevu Dirigatur oratio mea sicut incensum (Moja modlitba nech sa vznáša ako kadidlo) a Nunc potestates caelorum (Teraz nebeské mocnosti) predpisujú modlitbu na kolenách, pretože prichádza Rex gloriae, Kráľ slávy (čo je dostatočným dôkazom, že aj Východ pozná úkon pokľaknutia pred sviatosťou).

Krásnou a typicky byzantskou formou prípravy na prijatie Kráľa všetkých sú aj metánie (poklony), rovnako predpísané v tejto bohoslužbe. Niektoré spoločenstvá byzantskej tradície (Rumuni, Srbi) počas liturgie vopred posvätených darov používajú podobne, ako latinský Západ, malé oltárne zvončeky (campanulae), ktorými sa dáva ľudu znamenie, kedy je treba pokľaknúť.

Kto niekedy čítal Rozprávania ruského pútnika (kniha vyšla na Slovensku v rokoch 1994 a 2010), iste si v tomto diele všimol (okrem dôrazu na filokalickú Ježišovu modlitbu) aj výrazný eucharistický akord. Niektoré (neskrátené) vydania tohto spisu obsahujú tiež zmienku o pravoslávnej dedinskej procesii s Najsvätejšou sviatosťou, ktorú kňaz prinášal chorým. Kňaz sprevádzaný diakonom niesol kalich, pred ktorým veriaci úctivo pokľakli alebo urobili poklonu či znak kríža. Takto kňaz prechádzal od domu k domu, nesúc životodarné viatikum.

Arcibiskup Eduard von der Ropp viedol eucharistické procesie v Petrohrade.
Zdroj: commons.wikimedia.org

Eucharistické procesie v Petrohrade

Písal sa 13. máj 1918. Rímskokatolícky arcibiskup Eduard von der Ropp, pôsobiaci na území vtedajšieho cárskeho Ruska, zorganizoval v Petrohrade prvú verejnú procesiu na sviatok Božieho Tela. Udalosť sa stretla so živým záujmom miestnych rímskych i byzantských katolíkov, ale aj tých, ktorí sa od jednoty s Rímom striktne dištancovali.

Procesie sa zúčastnil aj prvý ruský gréckokatolícky exarcha, studitský mních Leonid Feodorov (neskôr blahorečený pápežom Jánom Pavlom II.) spolu so siedmimi gréckokatolíckymi duchovnými. Keď sprievod podľa dobových správ prechádzal popri rieke Neva, z pravoslávnych chrámov sa rozliehal hlahol zvonov. Pravoslávni kňazi i veriaci si (napriek kakodoxnej mienke niektorých ruských polemistov negujúcich validitu katolíckych sviatostí) spontánne kľakli a žehnali sa magna cum reverentia.

Rovnaký scenár sa opakoval až do roku 1921. Eucharistickú procesiu v tomto roku viedol bieloruský exarcha, birituálny jezuita Antonij Niemancewicz, ktorý zomrel ako mučeník počas nacistickej okupácie Bieloruska.

V roku 1921 sa petrohradská verejná eucharistická pobožnosť konala naposledy. Ortieľ nad ňou vyhlásili sovieti, ktorí ju zakázali pre údajný „zlý vplyv“ na ruský ľud. O tempora, o mores

Združenie Leva Veľkého – malé počtom, veľké duchom

Výrazná osobnosť ruského exilového katolicizmu a autorka štúdie Ruskí katolíci a ekumenizmus v 20. storočí (Russian Catholics and Ecumenism in the Twentieth Century) Irene Posnoff viedla korešpondenciu aj so sestrou Luciou, spojenou s fatimskými zjaveniami. Posnoff sa v citovanej štúdii zmieňuje o existencii hnutia za zjednotenie cirkví, ktoré sa sformovalo v Kyjeve do osobitného apoštolátu.

„Korunou“ tohto apoštolátu bol vznik Združenia svätého Leva Veľkého. Spolok dostal meno po rímskom pápežovi, obrancovi orthodoxného učenia na Chalcedónskom koncile. Za vznikom združenia (ktoré si uložilo cieľ nie menší, než zjednotiť katolíkov a pravoslávnych na báze spoločnej eucharistickej úcty) stál pravoslávny (!) kňaz a profesor teológie Alexander Streľnikov. Spoločenstvo združovalo ako pravoslávnych, tak aj katolíckych služobníkov oltára oboch obradov, ergo nešlo o spontánny laický apoštolát bez teologickej kontroly.

Členovia združenia sa stretávali každý štvrtok v pravoslávnom chráme pred otvorenými kráľovskými dverami ikonostasu, pričom spievali kánon k svätému prijímaniu a Akatist Najsvätejšej sviatosti oltárnej.

Hnutie sa popri prehĺbení modlitebného života snažilo profilovať aj akademicky. Nechýbali dve prednášky – prvá bola orientovaná dogmaticky, druhá sa zameriavala na asketické otázky či témy z pastoračnej a morálnej teológie, to všetko v spojitosti s eucharistickou úctou na Východe a na Západe.

Kristov kríž – signum unitatis.
Zdroj: Catholic Church England and Wales / flickr.com

Kristus – Darca jednoty

Združenie svätého Leva Veľkého „pochovala“ násilná ateizácia, no myšlienky ním zasiate sa pochovať nepodarilo. Ešte v päťdesiatych rokoch minulého storočia pôsobili v Ľvovskej a Mukačevskej eparchii rehoľníčky, ktoré si hovorili Sestry Najsvätejšej Eucharistie. Tie praktizovali eucharistickú adoráciu na rímskokatolícky spôsob.

Na západnej Ukrajine vznikol aj zvyk umiestňovať monštranciu nad tzv. Boží hrob s gréckokatolíckou plaščanicou (плащаница, plátno s ikonou Tela Pána Ježiša v hrobe). Aj keď podobným aktivitám možno vyčítať (neželaný) medziobradový synkretizmus, nemožno im uprieť úprimnú snahu v hľadaní cesty k Darcovi jednoty.

Tak či onak, pravovernú Cirkev nemožno uzatvoriť do akéhosi vákuového obalu a zabrániť, aby jedna tradícia ovplyvňovala druhú. Majme na pamäti, že nebeská Cirkev ako supernaturálna realita nie je a nemôže byť rozdelená, zdeformovaná a ničím porušená.

Každý kresťan by mal však dbať na to, aby kráčal k trónu jed(i)nej nebeskej Cirkvi v duchu spirituality svojho vlastného obradu – požičajúc si terminológiu Chalcedónskeho koncilu – bez miešania a rozdelenia vnútorných prirodzeností našich obradov. Inak povedané, jeden obrad nesmie byť pohlcovaný iným, pretože každý pravoverný obrad je jedinečným a nenahraditeľným Božím darom pro salute animarum.

Cieľom nášho seriálu bolo ukázať, že eucharistická úcta má na byzantskom Východe množstvo podôb a zaujímavých foriem – niektoré z nich sú autochtónne, iné sú prevzaté zo západného prostredia. Stôl je prestretý, stačí len ochutnať.

Eucharistické zázraky, prítomné na kresťanskom Východe, ktoré sme si v našom cykle stručne predstavili, sú Božou zárukou, že jednota medzi východo- a západorímskymi tradíciami Cirkvi na báze spoločnej eucharistickej úcty je možná, vyžaduje si však veľa modlitebného, misijného i študijného úsilia. V tom nám Pán Boh pomáhaj!

***

predchádzajúce časti:
Eucharistická úcta na kresťanskom Východe (Prvá časť)
Eucharistická úcta na kresťanskom Východe (Druhá časť)
Eucharistická úcta na kresťanskom Východe (Tretia časť)
Eucharistická úcta na kresťanskom Východe (Štvrtá časť)
Eucharistická úcta na kresťanskom Východe (Piata časť)
Eucharistická úcta na kresťanskom Východe (Šiesta časť)
Eucharistická úcta na kresťanskom Východe (Siedma časť)


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Stojíme na prahu „epochy imperátorov“, ako ju predpovedal Oswald Spengler?

Lorenzo Perosi, taliansky kňaz a skladateľ nádhernej sakrálnej hudby, ktorý mal plnú dôveru sv. Pia X.

Režisér Martin Scorsese chystá dokumentárnu sériu o svätcoch

Brazílsky arcibiskup sa rozhorčuje nad svätým prijímaním na jazyk: „Je to anachronizmus, stredovek a zastarané!“