Ceferino Giménez Malla – „El Pelé“, španielsky Cigán a katolík, ktorý radšej zomrel, akoby sa mal vzdať modlitby svätého ruženca

Branislav Krasnovský
22. mája 2025   Cirkev História

Dnes by som čitateľom rád predstavil postavu z dejín, ktorú, dovolím si predpokladať, väčšina pravdepodobne nebude poznať. Zoznámime sa so španielskym Cigánom, Ceferinom Giménezom Mallom, prezývaným tiež „El Pelé“ (silný, alebo odvážny).

Zámerne v prípade Ceferina Giméneza Mallu nepoužívam slovo „Róm“, pretože v Španielsku sa i v súčasnosti vo všeobecnosti hovorí o „gitanes“ (muž je gitano, žena gitana), pojem „pueblo romaní“ sa ujal takpovediac len medzi politicky korektnými bruselsky formovanými eurohujermi na španielskych euroúradoch. Naopak, samotní španielski Cigáni sú hrdí na svoje historické pomenovanie i na skutočnosť, že sa zapísali veľkými písmenami do dejín Španielska, predovšetkým Andalúzie. Kto videl a pozná španielsky seriál „Curro Jimenes“, ten vie, že v bande tohto legendárneho andalúzskeho národného hrdinu sa nachádzali aj hrdí a bojovní Cigáni, ktorí si získali sympatie širokého televízneho publika.

Podľa môjho názoru aj na Slovensku pojem Rómovia zavádzajú najmä progresívni čudáci, ktorí vidia prvky rasizmu asi aj na čiernobielej pásikavej zebre, túžia po rómskej pečienke, premenovaní filmu „Cigáni idú do neba“ na „Rómovia idú do neba“, či na premenovaní Straussovej operety „Cigánsky barón“ na slovný paškvil v podobe „Rómsky barón“. Samotní Cigáni by si asi v prvom rade mali sami chrániť svoje starobylé meno, ktoré má historickú tradíciu a kontext a mali by si položiť otázku, kto má záujem na cynickom pomenovaní Róm, ktoré pripomína termín CD ROM?

Nezabudnuteľný Curro Jimenes a jeho banda sa nedajú porovnať so stupiditami typu Captain America a Avengers:

Kto bol Ceferino Giménez Malla

Ceferino Giménez Malla, prezývaný tiež „El Pelé“ (zvykne sa hovoriť, že „El Pelé“ môže znamenať silný, odvážny, presný význam v spisovnej španielčine však slovo „El Pelé“ nemá; pochádza z andalúzskeho alebo cigánskeho španielskeho dialektu. Existuje určitá súvislosť s výrazmi pelado (ostrihaný), alebo pelón (holohlavý), to sa však nemusí týkať len vlasov, ale aj financií. V prípade Ceferina Giméneza Mallu má prezývka „El Pelé“ zdôrazniť fakt, že vyšiel z cigánskej komunity).

Narodil sa 26. august 1861 v španielskej Frage a zomrel mučeníckou smrťou 9. augusta 1936 v španielskom Barbastre. Bol zbožným katolíkom, katechétom a aktivistom, ktorý pomáhal cigánskej komunite i chudobným Španielom v Španielsku. Ako katolík sa stal obeťou španielskych republikánskych protikatolíckych milícií v čase občianskej vojny v roku 1936.

Narodil sa do katolíckej cigánskej rodiny Juanovi Jiménezovi a Josefe Mallovej vo Frage v provincii Leida v Katalánsku. Bol pokrstený, jeho otec bol obchodníkom s koňmi a dobytkom. Rodina žila tradičným cigánskym spôsobom života – kočovala; zimy zvyčajne prečkávala na farmách alebo na miestach, ktoré im španielski farmári vyčlenili, alebo si na niekoľko mesiacov prenajali nejakú chalupu, dom či chatrč. Rodina bola chudobná, deti veľmi dobre poznali hlad, všetci však boli vernými katolíkmi. Od otca a matky sa okrem rodnej cigánčiny naučil aj po katalánsky. Ako hovorili jeho súčasníci, Ceferino bol jedným z mála cigánskych detí, ktoré nemali absolútne žiaden hudobný talent.

Okolo roku 1880 otca zatkli a zavreli do väzenia, mladý Ceferino sa aj so svojou manželkou usadil v Barbastre, kde plietol prútené košíky. Oženil sa v cigánskej komunite podľa cigánskeho obradu. V tomto období nepatril práve k najzbožnejším katolíkom, podobne ako jeho otec aj on kradol. Svoju manželku Teresu Jiménez Castro však nesmierne miloval; trápili sa, že nemohli mať deti, najmä jeho manželka až bolestne túžila po veľkej rodine plnej detí. A keďže nemali vlastné, začali sa starať o deti v okolí, pričom si adoptovali okolo roku 1909 aj Teresinu malú neter Pepitu, ktorej umreli rodičia.

Pre jeho katolícky rast a formovanie malo nesmierny vplyv stretnutie so španielskymi františkánmi v Barbastre. Tu sa zoznámil s františkánskym kňazom, otcom Antoniom Capdevilom, ktorý podporoval miestnych Cigánov tým, že im poskytoval v prvom rade prácu a až potom almužnu. Súčasne s tým miestnych Cigánov aj vzdelával v katolíckej viere a v Ceferinovi našiel hĺbavého a pozorného žiaka, v ktorom sa rozvinula hlboká úcta k Eucharistii a Panne Márii. Otec Capdevila ho povzbudzoval v praktizovaní katolíckej viery – pod jeho vedením šiel Ceferino nielen na prvé sväté prijímanie a birmovku, v roku 1912 uzavrel v kostole sv. Vavrinca v meste Lerida spolu s manželkou katolícky sobáš, ale stal sa tiež františkánskym terciárom – bol veľmi aktívnym členom a prispievateľom. Vernou dcérou katolíckej Cirkvi sa stala aj jeho manželka Teresa, dcéra Pepita a ku katolicizmu viedol aj všetky malé cigánske deti z okolia, o ktoré sa s manželkou starali. Keď jeho manželka Teresa v roku 1922 zomrela, Ceferino sa každý deň modlieval ruženec za jej dušu.

Ceferino sa postupne v Barbastre stal veľmi známy nielen v cigánskej komunite, ktorou bol vnímaný ako prirodzená autorita – často bol vyhľadávaný kvôli riešeniu rodinných sporov. Nielenže rozhádaným stranám častokrát pomohol zmieriť sa, ale ich aj viedol ku katolíckemu duchovnému životu, k prijímaniu sviatostí a k hrdosti na svoj cigánsky pôvod. V rozhovoroch dával prednosť materčine, no keď bol prizvaný riešiť problémy medzi Cigánmi a Španielmi, ukázalo sa, že vie veľmi dobre aj po španielsky.

Rovnako Španieli si ho vážili pre jeho čestnosť a múdrosť. Na svoju stranu si dokázal nakloniť aj španielsku barbastranskú komunitu po tom, ako raz na ulici prišiel bez váhania na pomoc miestnemu statkárovi, chorému na nákazlivú tuberkulózu, ktorý odpadol na ulici. Bez ohľadu na vysoké riziko nákazy Ceferino bez váhania muža zodvihol a odniesol do jeho domova. Vďačná rodina odmenila chudobného Cigána peňažným darom a sám statkár si Ceferina nielen obľúbil, ale stal sa jeho priateľom. Vďaka nemu sa statkár dokonca odhodlal ísť po dlhšej dobe na spoveď a prijal sviatosť zmierenia, aj Telo Kristovo.

Ako každý Cigán, aj Ceferino dobre rozumel zvieratám – koňom a muliciam. Peniaze, ktoré získal ako dar za záchranu statkára neminul, ale „investoval“ do vlastného podnikania – stal sa „tratantem“, obchodníkom so starými koňmi a mulicami, ktoré predávala po I. svetovej vojne najmä francúzska armáda zo svojich prebytkov. V rámci tohto svojho podnikania musel veľa cestovať po severnom Španielsku a južnom Francúzsku, sprievodcom na týchto obchodných cestách mu bol ruženec a jeho modlitba. A hoci sa mu v podnikaní darilo so striedavým úspechom, nikdy nezabudol na chudobných s almužnou, ktorých stretával pri svojich cestách a ako vravievali tí, čo ho poznali, ani jedno cigánske dieťa, ktoré uvidel na ulici, neodišlo od neho hladné či bez požehnania. Deti ho milovali a veľmi radi sa s ním modlili. Rovnako aj miestni Cigáni si mohli od neho požičiavať peniaze – mohli mu ich vrátiť bez úroku a to vtedy, keď získali dostatok peňazí, takže svoje dlžoby mohli bezbolestne vyrovnať.

Po smrti manželky bol istý čas zronený, keď si však napokon uvedomil, že ho jeho žena len predišla na ceste do večnosti, až do konca života sa každý jeden deň modlil ruženec za jej dušu. Rovnako tak chodieval každý deň na svätú omšu. Zoznámil sa s kňazom Nicolasom Santosom de Otto Escuderom a pod jeho vplyvom vstúpil do spoločnosti sv. Vincenta de Paul, pod vedením ktorého si prehlboval svoju katolícku vieru a získaval nové katechetické vzdelanie. Profesor Escudera spomínal, že Ceferino nevynechal ani jednu štvrtkovú nočnú eucharistickú adoráciu. Keď mal približne 70 rokov, prestal pracovať a začal žiť v podnájme v skromnej izbe, ktorú mu pomáhal financovať profesor Escudera, ktorý sa medzitým stal jeho priateľom.

Spoločnosť svätého Vincenta de Paul (Sociedad de San Vicente de Paúl) je medzinárodná katolícka laická organizácia, ktorá pôsobí aj v Španielsku už od 19. stor. Jej poslaním je pomoc chudobným, chorým, starým, opusteným a trpiacim – vždy v duchu Evanjelia a charizmy sv. Vincenta de Paul (1581–1660), patróna všetkých charitatívnych diel.

Do Španielska sa spoločnosť, ako som uviedol vyššie, dostala v 19. stor., čoskoro po svojom založení v Paríži roku 1833 (zakladateľom bol bl. Frédéric Ozanam). Prvé konferencie (malé skupiny laikov venujúce sa službe chudobným) sa vytvárali v mestách ako Madrid, Barcelona, Zaragoza a Sevilla. Členovia sú známi ako „konferencisti“ (conferenciantes) a organizujú sa v miestnych „konferenciách“ (skupinách) pri farnostiach.

Spoločnosť sv. Vincenta de Paul v Španielsku sa od svojho vzniku venovala distribúcii potravín, šatstva a liekov, návštevám osamelých a chorých v nemocniciach a domovoch, poskytovaniu prístrešia a ubytovania ľuďom bez domova, podpore detí a mládeže prostredníctvom doučovania či voľnočasových aktivít a rozvoju duchovného života členov (modlitba, účasť na sv. omši, duchovné obnovy).

Členmi organizácie boli laici, ktorí úzko spolupracovali s kňazmi i rehoľníkmi. Inšpirovali sa učením a príkladom sv. Vincenta de Paul a Frédérica Ozanama. Pomoc poskytovali diskrétne a s úctou voči tomu, kto pomoc potreboval. Dôraz kládli na osobné stretnutia s chudobnými, nie na „pomoc na diaľku“.

V roku 1936 vypukla v Španielsku občianska vojna (1936 – 1939) a španielski republikáni začali prenasledovať katolícky klérus i ostatné zasvätené osoby – mníchov a mníšky a členov reholí. 25. júla 1936 Ceferino na vlastné oči videl, ako zvrátení republikánski milicionári bili mladého kňaza. Postavil sa odvážne na jeho obranu – prekvapení milicionári sa najprv z cigánskeho starca začali smiať, keď však zbadali, že má ruženec, brutálne ho zbili a zavreli do cely v bývalom kapucínskom kláštore v Barbastre, ktorý zmenili vojenské väzenie. V cele s rozmermi asi 5 x 5 metrov bolo uväznených približne 12 mužov, vrátane už spomenutého mladého kňaza a Ceferina.

Starý muž bol silnou vzpruhou pre všetkých spoluväzňov – modlil sa ruženec, mal radosť, že mohol trpieť pre Ježiša a jeho meno. Mal 75 rokov a podľa dochovaných správ od očitých svedkov vo väzení mu dokonca väznitelia navrhli, že ho prepustia na slobodu ak sa vzdá viery, čo však Ceferino odmietol. Keď na neho kričali aby im odovzdal všetky zbrane, ktoré získal od frankistov, bez jediného slova im podal svoj ruženec.

V noci z 8. na 9.augusta Ceferina spolu s mladým kňazom, ako aj ďalšími väzňami odviezli na cintorín, kde ich zastrelili. Jeho posledné slová , ktoré mal vyrieknuť pred popravou, boli slová, ktoré hrdo vyslovovali aj mexickí cristeros: „Viva Cristo Rey!“ („Nech žije Kristus Kráľ!“). Ceferino Giménez Malla bol pochovaný v masovom hrobe a jeho telo sa nikdy nenašlo.

Zaujímavosťou je, že časť kováčskych nástrojov, ktoré Ceferino používal pri podkúvaní kúpených francúzskych koní a mulíc, sa zachovala, a Ferruchon, syn miestneho statkára ich po Ceferinovej smrti venoval múzeu v Barbastre.

Viva Cristo Rey!

Diecézne skúmanie jeho kauzy sa začalo v roku 1993. 4. mája 1997 bol Ceferino Giménez Malla vyhlásený za blahoslaveného pápežom Jánom Pavlom II., ktorý ho označil za „mučeníka za vieru a svedka ruženca“.

Na slávnosti blahorečenia v Ríme sa zúčastnilo približne 40 000 veriacich, z toho asi 3000 Cigánov (Rómov), niektorí pricestovali aj zo Slovenska a Brazílie. Rímske martyrológium uvádza jeho sviatok na 2. augusta, je patrónom Cigánov. Na Slovensku sa nachádza základná škola v Bardejove, ktorá nesie jeho meno a tiež je rozostavaný kostol s plánovaným patrocíniom k tomuto svätcovi v Nitre, v časti Orechov dvor.

Ceferino je symbolom jednoduchej, ale hlbokej viery; dôkazom, že svätosť nie je viazaná na vzdelanie, ale na lásku a vernosť Bohu.

PDF (formát pre tlač)