Boh prisľubuje Vykupiteľa

4. mája 2025   Cirkev

„Jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie s tými, čo sa ho boja.“
(Lk 1,50)

Kartografi vedia tak obratne nakresliť zemeguľu na jeden hárok papiera, že celé krajiny a národy, ktoré v skutočnosti jeden od druhého ležia v nedostižnej diaľke, za okamih možno uvidieť. V takejto peknej a malej podobe znázornil všemohúci Boh v jednom človekovi celý tento stvorený svet. Človek má jestvovanie, ako i tá skala; má život, ako i tie byliny; vzrast, ako i tie stromy; má zmysly, ako i tá zverina; rozum, ako i anjeli, lež Pán Boh ešte i viac učinil: v ľudskej duši predstavil nám obraz samého Božstva.

A tento človek k tomu bol stvorený, aby v Nebi zaujal ten trón, z ktorého pýcha zhodila diabla do Pekla.

Hľa, tento človek podal si ruku so vzbúrencom, a i sám povstal proti Bohu. Radšej poslúchol diabla než Boha; sám z vlastnej vôle vyňal sa spod vlády Boha a dobrovoľne sa stal otrokom diabla. Trpko-horko to neskôr oželel. Oľutoval svoj skutok; dňom i nocou sa sužoval, dumal ako by mohol napraviť, čo zničil. Lež nemohol sa upokojiť. Cítil kliatbu, lež nenachádzal spôsob ako sa vyslobodiť spod kliatby. To však ani nemohol vedieť, ani nemohol nájsť; tento mizerný hriešny človek sám sebe nemohol byť vykupiteľom.

Dvoje teda stálo pred človekom; alebo to, že sám na seba ponechaný na veky zatratený bude, alebo že sa Boh nad ním zmiluje, že mu Boh Vykupiteľa pošle. Ach, ale akože v to mohol dúfať, žeby sa tá nesmierne urazená velebnosť Božia nad ním zmilovala? A predsa sa tak stalo. Väčšie bolo milosrdenstvo Boha nad jeho hnevom, silnejšia bola láska Boha nad jeho spravodlivosťou. Prisľúbil hriešnemu človekovi Vykupiteľa, ktorý má prísť, aby napravil, čo diabol poničil.

Ty náš najmilejší Ježišu si ten, ktorého nám nebeský Otec za Vykupiteľa sľúbil. Náš drahý Ježišu, Ty si ten, ktorý si nám zmyl naše hriechy, ó, kiežby sme nemuseli nikdy sňať svoje oči z Tvojho predrahého kríža, kiežby sme na veky mohli bozkávať Tvoje presväté Srdce, ktorým si nás tak veľmi miloval.

Ľudským jazykom ani len vyrozprávať nemôžem, ako strašne spustošili Tatári naše kraje, ktorými ich hordy tiahli. A keď odtiahli, náš vtedajší panovník Bela IV. sa vrátil do svojho kraja; lež keď uvidel tú spúšť, oči sa mu zaliali slzami. Z miest predtým prekvitajúcich len poničené, začadené múry stáli, v ktorých už nik nebýval. Po dedinách len hladné vlky zavýjali. Po poliach ležali nepochované ľudské mŕtvoly na hromadách. Obzeral sa, lež nikde nevedel nájsť svoju domovinu. V takúto zrúcaninu, v takúto strašnú kostru premenil na obraz Boží stvoreného človeka ten dedičný hriech.

Jeho anjel strážca, celkom zmätený, so strachom oznámil Bohu: „Pane, človek, ktorého si stvoril, prestúpil tvoj príkaz!“ Ostatní anjeli počujúc tento hrozný chýr, úzkostlivo sa pýtali jeden druhého: „Mo a teraz čože len bude s tým nešťastníkom?“ Anjel spravodlivosti s ohnivým mečom vystúpil spomedzi svojich druhov, uklonil sa pred trónom Najsv. Trojice: „Čakám tvoj rozkaz, náš všemohúci Pane, aby som na kraji zeme zatratil tých nevďačníkov.“ Lež anjel milosrdenstva so slzami v očiach prosil o zmilovanie pre padlého človeka: „Najsvätejší Pane náš, u teba je milosť a odpustenie, uslyš láskavo moje orodovanie, zmiluj sa nad nimi.“

Spravodlivý Boh ľútostivo zhliadol na tých nešťastníkov. I vyzval vydesených nebešťanov, kto by bol pripravený obetovať sa za spasenie človeka? Nebešťania hlboko mlčali; spomedzi tisícich anjelov, archanjelov, serafínov nenašiel sa ani jeden, ktorý by cítil v sebe dostatočnú silu v zmiernu obetu sa obetovať. Za tohoto nemého ticha sa ozval božský hlas z lona Najsv. Trojice: „Otče môj, ak sa to tvojej najsvätejšej vôli bude ľúbiť, ja tvoj jednorodený Syn sa obetujem za hriešnikov.“

– „Jediný Syn môj milý – znela odpoveď – na veľkú obetu si sa odvážil. V obetu musíš priniesť tvoju nebeskú slávu: zostúpiš z Neba na zem, v maštali, z jednej pozemskej matky sa narodíš, v obeť musíš priniesť tvoju všemohúcnosť, budeš vydaný do rúk zločincom, potupia ťa, ubičujú ťa, tŕním ťa korunujú. V obeť musíš priniesť svoju svätosť, akoby si bol najväčším hriešnikom, na šibenici, na kríži budeš musieť dokončiť svoj život.“

– „Otče môj, staň sa tvoja svätá vôľa! Prijímam tú obetu. Aspoň pozná ten človek, ako veľmi ho milujeme. Keď uvidí, že mi už nič nezostalo, čo som už zaňho v obeť nepriniesol, zamiluje si mňa i teba, ktorý si im mňa poslal.“ – „Amen, staň sa“ – odpovedal Otec. – „Aleluja“, zaznel chválospev anjelov. Tento výrok Najsv. Trojice sám nebeský Otec oznámil našim prvým rodičom; prisľúbil im, že sa zo ženy narodí Vykupiteľ, ktorý zničí diablovu moc, svojou krvou im očistí dušu, svojou smrťou im zotrie hriechy a znova im otvorí zamknuté nebeské brány.

Z raja boli vyhnaní naši prví rodičia, lež v ich srdci teraz už žila sladká nádej vykúpenia. Prisľúbenie Božie, sťa hviezda sprevádzalo ich v tom potulovaní; teraz už pokojnejšie znášali svoj osud, veď im Boh povedal, že im pošle svojho Vykupiteľa, Osloboditeľa; porozumeli, že ich pokánie nebude márne, ich bieda nebude večná, ich budúcnosť nebude zatratením!

V pokutu za dedičný hriech Pán Boh len o štyritisíc rokov splnil svoje prisľúbenie. Príčinou toho bolo, že prvý človek za málo považoval blaženosť raja, on sám chcel sebe blaženosť stvoriť, preto ho Boh na štyritisíc rokov na seba ponechal, aby uznal, že bez Boha človek neprospeje.

V pokutu za dedičný hriech Pán Boh len o štyritisíc rokov splnil svoje prisľúbenie; príčinou toho bolo, že človek pýchou urazil svojho Pána, teda až do prachu zeme musel sa uponížiť.

Treťou príčinou, že Boh neposlal Vykupiteľa hneď bolo to, aby človečenstvo mohlo cez ten dlhý čas vopred poznať všetky Vykupiteľove známky a všetky okolnosti jeho života, že keď on raz na svet príde, aby ho každý mohol poznať a veril v neho.

Zdesí sa človek, keď vo sv. Písme Starého zákona číta proroctvá o Vykupiteľovi; tak náležite to líčia svätí spisovatelia, že Vykupiteľ sa narodí v Betleheme (Mich 5,2) z jednej Panny (Iz 7,14), že pohania králi prinesú novonarodeniatku zlato, kadidlo a myrhu do daru (Iz 60,6); jedno za druhým vyrozprávajú jeho zázračné činy (Iz 35,2–6), jeho zradenie za 30 strieborných (Zach 11,12). A celkom podrobne vykladajú jeho smrť kríža (Iz 53,4), jeho vzkriesenie (Žalm 15). Predpovedia založenie sv. omše (Mal 1,11).

V Písme Sv. čítam, že Boh raz k istému hrnčiarovi do dielne poslal proroka Jeremiáša, aby tam kázal. Ako ta prorok vstúpil, práve vtedy hrnčiar robil z hliny jednu nádobu. Lež nádoba sa mu zrazu skrivila a poničila. Hrnčiar vtedy vzal hlinu, znova ju zamiesil a opäť ju na koleso vložil a urobil z nej peknú, bezchybnú nádobu (Jer 18,6).

Vidíte, tá nepodarená, skrivená nádoba predstavovala Adama, ktorého Boh svojimi vlastnými rukami utvoril z hliny, tá sa skrivila, zhrešila; vtedy Boh, ako ten hrnčiar, nanovo pretvoril toho poničeného človeka, utvoril z neho jednu dokonalejšiu nádobu, totižto Ježiša Krista, v ňom oslávil človeka. On sa stal znova stvoreným pradedom človečenstva, druhým Adamom.

Rozpomeňte sa na pocestného v evanjeliu, ktorý sa ponáhľal z Jeruzalema do Jericha, lež v polceste ho zbojníci prepadli, o všetko olúpili a polomŕtveho zanechali. Úbožiak sa tam zvíjal vo svojej krvi, kým sa tam istý milosrdný samaritán neobjavil, ktorý toho nešťastníka vzal na svoj voz a zaviezol do hostinca.

Podobne tomu cestujúcemu do Jericha i my by sme sa zvíjali na ceste zatratenia, keby sa Ježiš, ten milosrdný samaritán, nebol nad nami zmiloval. Všemohúci Boh nám poslal veľkého lekára, svojho jednorodeného Syna, ktorý sa pre nás stal človekom, uzdravil nás, vykúpil nás. Právom teda spieva Cirkev vo Veľkú sobotu: „O šťastná vina, ktorá takého a toľkého zaslúžila mať Vykupiteľa.“

Vďaka Tebe, Otče, že si sa zmiloval nad hriešnym človekom. Vďaka Tebe Synu, že si sa na tak veľkú obetu odvážil za človeka. Poklona Tebe Duchu Svätý, že si ochránil Matku Božiu, dal si Vykupiteľa hriešnemu svetu. Dokiaľ ľudský jazyk hovoriť dokáže, bez prestania nech ohlasuje milosrdenstvo Božie. Zvučnou harfou buď celý svet, aby pieseň vďaky nášho srdca zaznievala na veky vekov. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, I. zväzok – O viere, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)