Bl. Karol Flámsky zvaný Dobrý, gróf

1. marca 2026   Svätec týždňa

Blahoslavený Karol bol synom sv. Knuta IV., dánskeho kráľa. Keď jeho otec roku 1086 zahynul mučeníckou smrťou, matka Adelhaida musela hľadať útočisko u svojho otca Róberta, flámskeho grófa. Na dvore tohoto chrabrého kniežaťa bol Karol nábožne vychovaný. Róbert starší, panujúci flámsky gróf, zomrel roku 1094 a po ňom zasadol na stolec jeho syn, Karolov strýko, Róbert mladší.

V tých časoch sa chystali kresťanské národy k veľkému podujatiu. Svätá zem, ktorú Spasiteľ svojou predrahou krvou posvätil, bola už dávno pod moslimským jarmom, síce ťažkým, predsa však znesiteľným. Lež noví vtedajší panovníci začali zrazu putujúcich kresťanov na sväté miesta zajímať do krutého a celoživotného otroctva. Z toho sa začal rozliehať nárek nad trpiacimi kresťanmi po celej Európe a každým dňom rástla túžba vymaniť Svätú zem spod krutej moslimskej moci.

Roku 1095, dňa 19. novembra sa teda konal slávny cirkevný snem v Clairmonte, kde pápež Urban II. a pustovník Peter ohnivou rečou vyzvali zhromaždených rytierov vydobyť Sv. zem a povstať k obrane v otroctve trpiacich kresťanských bratov. Na tieto slová zvolali zhromaždení rytieri: «Je to vôľa Božia, poďme!» Tu si ihneď rad radom pripäli červený kríž na prsia, aby dokázali, že sú pripravení i sami v úcte ho držať a príslušnú úctu mu u neveriacich vydobyť, ak to bude treba, i za cenu vlastnej krvi. Róbert, toho času panujúci flámsky gróf, bol prvý medzi križiakmi. Opustil doma ženu s maloletým synom ako i všetko čím vládol, a išiel do Svätej zeme, kde sa obzvlášť pri dobytí Antiochie a Jeruzalema vyznamenal hrdinským duchom i víťazným mečom nad nevercami.

Blahoslavený Karol, hoci ešte len dorastajúci mladík, nechcel zaostať za druhými rytiermi. Chopil sa tiež zbrane a tiahol do poľa na obranu sv. kríža. Pri Jeruzaleme bojoval tak zmužilo, akoby chcel obetovať svoj mladistvý život Bohu na oslavu Spasiteľovho mena. Avšak, zachránený Božou rukou, vrátil sa šťastne zo Svätej zeme domov i so strýkom svojím Róbertom, vediac mnoho vyrozprávať predovšetkým o dobytí mesta Jeruzalema, ktoré sa stalo 13. júla roku 1099.

Roku 1112, krátko predtým než usnul v Pánu, vymenoval Róbert svojho syna Balduina za svojho nástupcu. Ten panoval vo Flámsku len krátko a nemajúc potomka, ustanovil roku 1119 za svojho nástupcu Karola, a zomrel. Takto sa stal Karol bohatým i mocným kniežaťom. Na grófskom stolci sa však nesprával ako mnohí zámožní a veľkí páni, ktorým len málo záležalo na blahu a utrpení svojich poddaných. Akonáhle začal vládu, za prvú povinnosť si uložil pracovať všemožnými prostriedkami pre blaho svojho ľudu. Súc bohatý, zmiernil dane a poplatky, a keď ešte k tomu nastal hlad i drahota, odpustil ich úplne. Zvlášť mu ležali na srdci chudobní, ktorí neboli schopní zarobiť si na každodenný chlieb, alebo takí, čo nie vlastnou vinou vyšli na mizinu. Nemilosrdne bojoval i proti úžere.

Nachádzajúc v dobročinnosti pravú radosť, udeľoval almužny obyčajne sám. A rozdal často tak, že už viac nemal čo rozdať. Vtedy odpredal jeden-druhý drahocenný odev a utŕžené peniaze rozdal úbohým. Lebo keď počas vojny dostalo sa mu šťastia pomodliť sa v znovu dobytom Jeruzaleme na hrobe Ježiša Krista, tam porozumel a vryl si hlboko do srdca slová, ktoré Spasiteľ vyslovil, že: «Čokoľvek učinili ste najmenšiemu z mojich, mne ste učinili.» A preto slúžiac chudobným, chcel tým slúžiť samému Ježišu Kristu.

V meste Ypres rozdal raz 7800 pecňov chleba medzi chudobných. Bez potešenia neprepustil nikoho, vyznávajúc takto skutkom slová sv. Pavla: «Kto z vás omdlieva, žeby som i ja neomdlieval s ním?» Cítil útrapy chudobných a preto mu bolo najväčšou radosťou stierať žalostné slzy a zamieňať ich radostnými, pamätajúc vždy verne na slová Sv. Písma: «Kto skúpo rozsieva, skúpo i žať bude, a kto rozsieva hojne, hojne bude i žať; lebo čokoľvek rozsieva človek, to bude i žať: kto rozsieva v tele, ten z tela žať bude porušenie, kto však rozsieva v duchu, ten z ducha žať bude život večný. Neustávajme teda dobre činiť, lebo časom svojím budeme zároveň neprestajne žať.»

Avšak Karol nielen sám vykonával toľko dobrého, lež i dvoranov a úradníkov napomínal k podobnému milosrdenstvu, ostro im nakladajúc ujímať sa zvlášť núdznych vdov a sirôt a žiadneho z poddaných neutláčať. Keď počul, že ktorýsi veľmož poddaného svojho utláča, nemeškal nikdy s prísnym trestom. Jeho láskavosť k blížnym dosiahla najvyššieho stupňa roku 1125 počas veľkého hladu, ktorý toho roku panoval po celej Európe. Pri tejto príležitosti vo svojom sídelnom meste a vo vlastnom paláci rozdával 113 chudobným po pecni chleba od veľkonočného pôstu až do žatvy, a ďalším rozdával obilie zo sýpok. Každodenne až do svojej smrti roku 1127 ošatil jedného chudobného, majúc pred očami Spasiteľove slová: «Nahý som bol a zaodeli ste ma.»

Pri všetkých svojich prácach nikdy neopomenul zúčastniť sa svätej omše – nedal sa zdržať nijakým počasím, ani žiadnou inou, akoukoľvek dôležitou prácou, pretože dobre vedel, že touto najsvätejšou obeťou nadobúda si najbohatšieho požehnania.

S najväčšou pobožnosťou a s vrúcnou láskou pristupoval k svätému prijímaniu, aby sa posilnil chlebom života. Hoc práve ho každý napospol miloval a ctil, predsa vždy ostal zo srdca ponížený a pokorný, lebo ho tešilo, ak ho niekto upozornil na jeho chyby.

Zvlášť kňazov a biskupov prosieval, aby mu bez obalu povedali, ak by čo karhania hodné na ňom spozorovali. Lichotníkov, ktorí i najlepších pánov často k zlému zvádzajú, netrpel na svojom dvore. Kňazov si vysoko vážil, považujúc ich za sluhov Božích a rozdávačov jeho tajomstiev. Preto ich oslobodil od všetkých poplatkov, hájil ich práva a slobody, a prísne trestal každého, kto im činil krivdu alebo ich urážal.

Chýr o Karolových cnostiach sa rozniesol po celej Európe, preto keď Balduin II. roku 1123 padol do zajatia moslimských nevercov, ponúkli mu hodnosť jeruzalemského kráľa, a po smrti Henricha I. ho chceli podobným spôsobom vyvoliť za nemeckého cisára. On však, odhodlaný žiť len pre svoj ľud, poďakoval sa za túto čestnú ponuku a ostal medzi svojimi vo Flámsku.

Ako mierny a tichý, tak bol zároveň i udatný a chrabrý. Normanov, ktorí napadli jeho zeme, víťazne porazil a zahnal.

Takýmto spôsobom žili jeho poddaní v stálom pokoji, pretože dobrý Karol ostražito bdel a staral sa o nich. To sa však, bez ohľadu na to, že konal spravodlivosť, nepáčilo mnohým veľmožom, dychtiacim a číhajúcim po cirkevnom majetku cirkevnom; jeho najväčší nepriateľ bol prepošt Bertulf z rodu Erembaldovcov, ktorého raz prísne potrestal preto, že proti všetkému právu chcel sa zmocniť cirkevných statkov.

Tento prepošt Bertulf sa spojil s niekoľkými zločincami, ktorých uplatil peniazmi a dohodol sa s nimi na vražde Karola pri ceste do kostola sv. Donáta v Bruggách. Dobrí priatelia vyzradili Karolovi zločinný úmysel a varovali ho, aby v ten deň nešiel do kostola. Tu sa však ukázala najkrajšia miernosť a zhovievavosť sv. kniežaťa, ktorý im takto odpovedal:

«Súc nebezpečiami všade obkľúčený, nebojím sa ich: pretože Boh ochraňuje môj život, kým sa mu páči. Bez Božieho dopustenia mi nemôžu nepriatelia škodiť. Ak je však jeho vôľa, aby som prišiel o život, nemôžem ho položiť za lepšiu vec, než za spravodlivosť a pravdu.» – Bez strachu vkročil do chrámu vykonať pred oltárom Bohorodičky svoju zvyčajnú pobožnosť. Ešte však modlitbu ani nedokonal, keď sa k nemu priblížil žobrák, prosiac o almužnu. Dobrotivý Karol mu ju podáva a v tom istom okamihu klesol pod vražednými mečmi vrahov.

Mŕtvola dobrého a oplakávaného otca chudobných bola pochovaná na tom mieste, kde bol zavraždený a Boh ho oslávil zázrakmi; lebo na jeho hrobe a na jeho príhovor bolo uzdravených mnoho nemocných i malomocných.

Poučenie

Tichosť a dobrotu v reči i správaní voči tým, čo nám ukrivdili alebo nám ublížili, nazývame miernosťou. A miernosť, ktorá neustáva ani vtedy, keď krivda trvá dlhšie a častejšie sa opakuje, nazývame zhovievavosťou. Človek mierny, súc vystavený urážkam či posmechu neprehovorí zlého slova, neodpláca krivditeľovi zlým za zlé, ostáva vždy pokojný a dobrý. Keď napríklad kráľa Dávida jeho vlastný syn Absolón prenasledoval, on ho predsa mal tak rád, že svojim vojakom zakázal pripraviť ho o život. Dlhotrvajúca miernosť sa nazýva zhovievavosťou. Napríklad ak gazdiná, trebárs by každý týždeň mala so slúžkou mrzutosť a škodu, predsa ju zo služby nevypovie, ale čaká, že sa ona raz polepší, takáto gazdiná je zhovievavá. Máme však všetci byť mierni a pokojní, pretože nebeský Otec a náš Spasiteľ Ježiš Kristus je i k nám zhovievavý; Pán Ježiš mohol totiž jedným dýchnutím svojich nepriateľov poraziť, On im predsa nič zlé neučinil.

A vskutku, prečo je matka k svojmu dieťaťu pokojná a zhovievavá? Pretože ho miluje. Tak i my máme byť z lásky k našim blížnym pokojní a zhovievaví. K tomuto má nás nakloniť i pokora, lebo pokorný človek, majúc na pamäti, aký zhovievavý je Boh voči nám, nebude si nikdy osobovať právo správať sa voči blížnemu zlostne a surovo.

Napokon aj to máme zvážiť, že s dobrým vždy viac vykonáme než so zlým. Keď s divokým zvieraťom pokojne a mierne zaobchádzame, keď ho hladíme, ono skrotne; naproti tomu i krotké zvieratá zdivejú, keď ich neustále bijeme.

Keď teda tvoj brat nastúpil na cestu neprávosti, musíš ho napomínať pokojne a priateľsky, aby si ho tvrdosťou neučinil ešte zatvrdnutejším a on potom zlé nekonal naschvál a úmyselne.

Modlitba

Spasiteľu Ježišu Kriste, ktorý si skrze svojho apoštola sv. Pavla riekol: Láska je trpezlivá, dobrotivá, nie je sebecká, nedá sa rozhorčiť: popraj mi milosti, aby som nikdy neupadol do pohoršlivého hnevu, lež k blížnym svojim bol vždy mierny a zhovievavý a tým činom stal sa podobným Tebe. Amen.

PDF (formát pre tlač)