Biskup Eleganti uviedol, že nový obrad omše z roku 1969 vznikol napriek pochybnostiam biskupov. Chce, aby sa tým zaoberalo júnové konzistórium

28. januára 2026   Aktuality

Vo svojom najnovšom príspevku na portáli LifeSite News sa švajčiarsky biskup Marian Eleganti zaoberá procesom vzniku nového omšového obradu v 60. rokoch 20. storočia, po ukončení II. vatikánskeho koncilu. V procese rozlíšil štyri fázy, z ktorých dve predstavovali kontinuitu s predchádzajúcim vývojom a ďalšie dve prudký zlom. Práve vtedy, keď si celý proces rozložíme na fázy, ukáže sa dostatočne miera diskontinuity, aj revolučné úmysly radikálnych reformátorov.

https://www.lifesitenews.com/opinion/bishop-eleganti-cardinals-must-address-the-crisis-in-the-liturgy-origins-of-the-novus-ordo/?utm_source=featured-news&utm_campaign=catholic

Prvá fáza sa odohrala ešte na koncile a neprinášala v podstate nič radikálne prevratné:

„Liturgická konštitúcia Sacrosanctum concilium bola prijatá 4. decembra 1963 a poskytla usmernenia pre reformu omše a iných liturgických obradov. Obsahovala teologické a pastoračné zásady. Jej samotná implementácia bola zverená Pápežskej komisii (Consilium ad exsequendam Constitutionem de Sacra Liturgia).“

https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/druhy-vatikansky-koncil/c/sacrosanctum-concilium

– Z textu konštitúcie nevyplývajú žiadne také radikálne zmeny v liturgických textoch, aké boli prijaté následne v roku 1969. Avšak ako väčšina dokumentov posledného koncilu, aj tento trpí vysokou mierou hmlistého a všeobecného štýlu, pomocou ktorého sa spätne dá interpretovať jeho obsah nie síce ako priama inštrukcia k radikálnej zmene, ale ako všeobecné odporúčania pre nejakú zmenu. Akú presne, to sa ukáže až pri spätnej reinterpretácii.

V každom prípade, biskup Eleganti ani v konštitúcii a ani v následnej druhej fáze nevidí zásadnú diskontinuitu:

„27. januára 1965 bola pod vedením konzília zverejnená revidovaná forma omšového poriadku: Ordo missae. Ritus servandus in celebratione missae… Editio typica 1965. Tento Ordo missae právne nahradil časti Missale Romanum z roku 1962 a zaviedol prvé zmeny.“

Tieto zmeny však boli doslova len „kozmetické“: zmenili sa napríklad, resp. zrušili stupňové modlitby, bolo doplnené meno sv. Jozefa a pod. Všetky podstatné časti zostali nedotknuté. Pre súčasných veriacich, ktorí nepoznajú tradičnú omšu, by boli verzie 1962 a 1965 na prvý pohľad nerozlíšiteľné. Verzia z roku 1965 mala zrejme upokojiť tých, ktorí sa obávali radikálnych zmien. Po zverejnení týchto drobných úprav si väčšina z nich asi povedala to, čo si často hovoria umiernení konzervatívci aj dnes: nie je to zatiaľ až také zlé…

V závetrí Vatikánu však už prebiehala tretia fáza procesu, podstatne odlišná. Synode biskupov bola následne v roku 1967 predložená nová, experimentálna omša, aby sa k nej vyjadrili:

„V októbri 1967 sa v Ríme slávila experimentálna nová omša (Missa normativa), o ktorej rozhodla komisia. Bol to ďalší návrh, ktorý upravoval obrad z roku 1962, ale už nie mierne. Túto verziu predložil Annibale Bugnini, tajomník komisie, prvej pokoncilovej synode biskupov, ale stretla sa s rozdielnymi názormi: približne 71 biskupov hlasovalo za (placet), 43 bolo proti (non placet) a 62 to vnímalo len ako základ pre ďalšiu diskusiu.“

– Čiže 105 biskupov buď priamo odmietlo, alebo si myslelo, že v rámci novej „synodálnosti“ budú môcť ďalej o zmenách v liturgii diskutovať a presadiť svoje obmedzenia či návrhy. Nič také sa však nestalo. To, čo malo byť experimentom, sa stalo normou. A to aj bez jasného synodálneho mandátu. Biskup Eleganti komentuje vtedajšiu situáciu nasledovne:

„Inými slovami, tento návrh nebol prijatý ako záväzný. Dá sa povedať, že väčšina synodálnych otcov odmietla Missa normativa v tejto forme a nedala jasný mandát na prijatie alebo presadzovanie tejto verzie (viacerí boli proti nej alebo v nej chceli zmeny). Napriek tomu sa proces nezastavil; práca na novom misáli pokračovala napriek rozdielnym reakciám. V priebehu niekoľkých rokov boli texty a štruktúra revidované za účasti samotného pápeža Pavla VI. 3. apríla 1969 bol nový misál vyhlásený apoštolskou konštitúciou Missale Romanum a bol záväzne zavedený na prvú adventnú nedeľu (30. novembra 1969). Tento misál z roku 1969 je takzvaná omša podľa Pavla VI. (v cirkevnom žargóne Novus ordo missae). Značne sa líši od typického vydania z roku 1965, ktoré už slávili konciloví otcovia a nestretlo sa medzi nimi so žiadnym odporom. Zmena smeru slávenia (versus populum oproti ad orientem) a ľudový oltár neboli koncilom plánované.“

Biskup Eleganti navyše upozorňuje, že v konštitúcii Sacrosanctum concilium sa nachádza pod paragrafom 23 nasledovné upozornenie:

„Nemajú sa zavádzať žiadne inovácie, pokiaľ si to nevyžaduje skutočný a istý úžitok pre Cirkev. Treba dbať na to, aby nové formy organicky vyrastali z existujúcich.“

– Tu však opäť narážame na hmlistosť dokumentov. Odporcovia môžu argumentovať, ako to aj urobili a robia, že inovácie v Novej omši si vyžiadal „skutočný a istý úžitok pre Cirkev“ a ani katastrofálny úpadok Cirkvi, počtu kňazských a rehoľných povolaní, veriacich a pod. ich nepresvedčí o opaku, resp. nepredstavujú pre nich dôkaz o chybnosti ich krokov. Takisto sa budú prieť, že ich inovácie, napriek tomu, že sú voľným okom pozorovateľné ako radikálna zmena, „organicky vyrastajú z existujúcich“. Nepochybne: na to, aby mohla vzniknúť nová omša, musela predtým existovať stará omša. Podobne ako štát Francúzsko pred rokom 1789 a po roku 1789 je stále Francúzskom.

Tým je všetko zrelativizované: ten, kto je pri moci rozhoduje o interpretácii, bez ohľadu na objektívne fakty a kontinuita je zredukovaná na kauzálny reťazec – to, že niečo časovo nasleduje po niečom, v rámci jednej organizácie, sa stáva dôkazom kontinuity, bez ohľadu na vnútornú rozpornosť. Tento pohľad si dnes zrejme osvojila väčšina veriacich katolíkov: všetko, čo sa odohráva v rámci Cirkvi je akceptovateľné, pokiaľ nie je prerušená časová kontinuita samotnej existencie Cirkvi, a to aj vrátane rozporuplnej interpretácie, pokiaľ sa odohráva na legitímnom vrchole moci.

Biskup Eleganti, ktorý však celú kauzu nehodnotí takto radikálne, skôr očakáva, žeby sa týmito rozpormi, ktoré vznikli pri konštituovaní novej liturgie mali zaoberať kardináli na nadchádzajúcom konzistóriu:

„Ďalšie konzistórium kardinálov, ktoré sa očakáva v júni tohto roku, by sa malo týmito historickými detailmi zaoberať s úprimnosťou a primeranými znalosťami a zamyslieť sa nad liturgickou reformou. Strata posvätnosti a vertikality liturgie v mnohých kostoloch, nedostatok centrálneho postavenia Boha a dominancia zhromaždenia, určitá trivializácia posvätného, liturgického priestoru a liturgických rúch (alebo ich absencia, napr. počas rozdávania svätého prijímania), marginalizácia Svätostánku, jednostranný dôraz na charakter jedla a zhromaždenie ako subjekt liturgie: toto všetko je potrebné prehodnotiť! (…)

Pápež Lev XIV. by mal najprv pred nadchádzajúcim konzistóriom, ktoré sa bude zaoberať liturgickou otázkou, priviesť kardinálov k potrebnej úrovni historických vedomostí, skôr ako začnú podrobne diskutovať o záležitostiach, o ktorých pôvode vedia príliš málo. Tieto detaily sú však mimoriadne výpovedné. Patrí sem aj úloha Bugniniho a protestantský vplyv pri prepracovaní Novus ordo s cieľom ekumenickej harmonizácie.“

Nuž, uvidíme či slová biskupa Elegantiho padnú na úrodnú pôdu, a či vôbec na nejakú pôdu. Určitá skepsa je, obávam sa, plne na mieste.

Branislav Michalka

Zdroj: LifeSite News, titulný obrázok, zdroj – snímka obrazovky, youtube.com

PDF (formát pre tlač)