Ako templári vnímali „lásku k blížnemu“, spravodlivú vojnu či svoje poslanie? -

Ako templári vnímali „lásku k blížnemu“, spravodlivú vojnu či svoje poslanie?

Matej Gavlák
10. júla 2024
  História  

Dnešní katolíci oklamaní súčasným svetom nevedia ako správne reagovať na výčitku ohľadom križiackych výprav. Križiaci boli veľmi silno veriaci ľudia, ktorí vypočuli volanie pápeža (toho času Urbana II.). Ale tiež potom dobývali cudzie územia, zabíjali a celkovo to boli zlí, zlí fanatici, no nie? Ale možno sme to skôr my dnes, kto sa mýli a nechápe, že ak chceme zachrániť posledné zvyšky našej viery v našej krajine a okolí, mali by sme mať aspoň nejaké ich vlastnosti. Čo je teda tá Pravda o križiakoch, ktorá nám zdá sa stále uniká?

Ilustračný obrázok, zdroj: snímka obrazovky / youtube.com, History Channel

Dnešní kresťania sú ako tí v Rímskej ríši

Najprv si treba ujasniť jednu vec: kresťania dnes sú vyhnancami vo vlastných krajinách. Sme trpení a (zatiaľ) ako-tak strpení. Ale nech skúsia kresťania niečo povedať na pochod gejov alebo sa pokúsiť zakázať potraty. Hneď im bude ukázané, kde je ich miesto – je to tam v kúte. Tam sa môžu aj pomodliť, ale nech nie sú pri tom príliš hluční, to by už nebolo ani pekné, ani tolerantné.

Skrátka, naša situácia dnes sa ďaleko viac ponáša na situáciu kresťanov v Rímskej ríši, keď ich práve nepredhadzovali levom.

Stredoveká éra bola od našej (a pohanskej rímskej) radikálne odlišná – bola to doslova doba viery. Kresťanské kráľovstvá rástli v Európe ako huby po daždi a medzi ich ciele patrilo nielen uchovanie, obrana, ale neraz aj rozširovanie kresťanstva. Každý mal mať nárok na večný život a uctievanie jediného pravého Boha! Štátna moc, umelci, vzdelanci, doboví „influenceri“ aktívne viedli ľud ku pravej viere a každá nadchádzajúca generácia bola kresťanstvom preniknutá viac ako tá predošlá. Ak boli rodičia ešte nominálni katolíci, ich deti a vnúčatá už neraz boli veľmi hlboko veriaci katolíci. Bol to pravý opak toho, čo zažívame my dnes.

Kým dnešným „duchom doby“ v katolíckej Cirkvi je prelát usmievajúci sa od ucha k uchu, že ho to až musí bolieť, vítajúc všetkých! všetkých! všetkých! (okrem tradičných veriacich, samozrejme) a tisíci raz opakujúc motto pokoncilovej Cirkvi – „Boh je láska!“ – (taktne vynechajúc druhú časť, „ale aj spravodlivý Sudca“), v stredoveku, to bolo, samozrejme, inak.

„Ducha doby“ v Cirkvi v stredoveku predstavoval drsný mních s ťažkým mečom v rukách a železnou prilbou na hlave. Templári, johaniti, nemeckí rytieri, to všetko boli mníšske rády. Nie všetkým z týchto rádov bolo dané bojovať vo Svätej zemi, a tí, ktorí nebojovali, žili prakticky tradičným mníšskym životom v komunitách, ktoré ráno spievali žalmy, cez deň pracovali na poli a v noci sa modlili hodinky. Princípy života týchto bojových mníšskych rádov najviac ovplyvnil sv. Bernard z Clairvaux, najvplyvnejšia osobnosť svojej doby.

Nie je nepriateľ ako nepriateľ

Každá aj tá najmenšia zmena v liturgii či preklade Sv. písma môže mať ďalekosiahle dôsledky, ktoré dokážu v niektorých prípadoch až zmeniť svetonázor kresťanov. V Evanjeliu podľa Matúša Ježiš hovorí:

Počuli ste, že bolo povedané: „Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa.“ Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 5,43)

Ako teda vnímať tento úryvok? Mám milovať nepriateľa aj keď na mňa ide s nožom v ruke? Je kresťanstvo vo svojej podstate pacifistické náboženstvo?

Nuž, nie všetko je také, ako sa zdá. Autor, historik a youtuber J Stephen Roberts venujúci sa križiackym výpravám a križiackym rytierom vysvetľuje, že v latinčine existujú pre slovo „nepriateľ“ v skutočnosti až dva výrazy: prvým je inimicus, v podstate osobný nepriateľ. Ide o suseda, spolupracovníka, či nadriadeného s ktorým tá ktorá osoba nevychádza.

Ale potom je tu ešte druhý výraz: hostes. Hostes je verejný nepriateľ – v podstate nepriateľská mocnosť, nepriateľské kráľovstvo. Roberts ďalej vysvetľuje:

Štandardná stredoveká latinská verzia Sv. písma, takzvaná „Vulgata“ v Ježišovom výroku obsahuje slovo inimicus, kým križiaci označovali svojich nepriateľov slovom hostes.

Ježišove slová sa teda podľa stredovekých učencov vzťahovali na brata či sestru v Kristovi s ktorým/ktorou sme neboli zadobre. V žiadnom prípade sa nevzťahovali na pohanov, či nebodaj islamských bojovníkov.

Poslanie križiaka

Toto bol jeden z dôvodov, prečo boli križiacke výpravy v stredovekej Európe považované za absolútne správnu vec. Akékoľvek pacifistické tendencie boli ihneď vyvrátené samotným Sv. písmom. Ježiš nám vo Svätom písme hovorí, že zakladá náboženstvo, ktoré privedie do sveta konflikt. „Nemyslite si, že som priniesol pokoj na zem. Nie pokoj som priniesol, ale meč,“ hovorí Ježiš v Evanjeliu podľa Matúša (Mt 10,34).

Samozrejme, do značnej miery ide o metaforické vyjadrenie, no nie vždy. Dokonca i Ježiš sám použil formu násilia, keď bičom vyhnal kupcov z Jeruzalemského chrámu – posvätného miesta.

A presne takto vnímali aj križiaci svoje poslanie. Križiacka výprava prechádzajúca neraz nehostinným púštnym prostredím imitovala krížovú cestu Ježiša Krista až na horu Golgota. Stredoveká Európa vnímala križiakov ako silu dobra, Ježišových služobníkov, ktorí prišli do Svätej zeme, aby z nej z nej vyhnali zlo, ktoré sa v ňom rozšírilo podobne ako kedysi kupci v Jeruzalemskom chráme.

A boli tu i ďalšie príklady zo Sv. písma a z Ježišovho života. Kristus neodcudzuje profesiu rímskeho centuriona. Pochváli jeho vieru a vylieči jeho sluhu. Nehovorí mu nič o tom, aby sa vzdal svojho vojenského remesla. Aj k Jánovi Krstiteľovi sa prišli pýtať vojaci:

Pýtali sa ho aj vojaci: „A čo máme robiť my?“ Vravel im: „Nikoho netrápte, nikomu nekrivdite a buďte spokojní so svojím žoldom!“ (Lk 3,14)

Stredoveká Európa si veľmi dobre všímala, že sv. Ján Krstiteľ nehovoril „odložte štíty a meče!“, ale len aby nikoho netrápili, nekrivdili a boli spokojní s platom. Vojenské remeslo –, ktoré zahrňovalo aj zabíjanie nepriateľa – teda vo svojej podstate nebolo zlé. Skôr naopak.

Spravodlivá vojna

Civilné zamestnanie dnešných vládcov sveta – politikov, prezidentov, premiérov – sa zväčša točí okolo právnickej profesie, nachádzame aj pár podnikateľov, sudcov, bankárov, doktorov či historikov. Stredovekí kresťanskí králi boli tým najzákladnejším povolaním vojaci. Celá šľachtická trieda boli vlastne vojaci. Roberts vysvetľuje:

Stredovekí kresťania sa hlboko identifikovali aj so starým zákonom, kde Boh často viedol svoj ľud proti tým, ktorí konali zlo. Samých seba vnímali ako Bohom vyvolený ľud. Spolu so starými Izraelitmi mali aj rovnakých nepriateľov – pohanov.

Stredovekí historici pri opisoch križiackych výprav často využívali práve obrazy zo Starého zákona. Dávid, Jozue, Machabejci, to všetko boli vzory stredovekého kresťanstva hodné nasledovania. Do toho treba pripočítať mimoriadne dôležitú filozofickú rozpravu sv. Augustína o spravodlivej vojne. Augustín v podstate argumentuje, že panovník má nielen právo, ale doslova povinnosť použiť silu, ak je to na dobrý účel.

Jeruzalem

Stredovekí kresťania vnímali Svätú zem spôsobom, aký si my dnes vieme už len ťažko predstaviť. Bola to skutočne posvätná zem – veď po nej chodili nohy samého Bohočloveka Ježiša Krista. Keby bol známy svet jednou väčšou dedinou, Svätá zem by bola kostolom. A toto posvätné miesto bolo okupované – a znesväcované – pohanským nepriateľom. Skrátka, bola to urážka, ktorá nemohla zostať bez odozvy a skutočnou otázkou je to, prečo európske mocnosti čakali 400 rokov, kým sa rozhodli najsvätejšie miesto oslobodiť, a nie prečo sa k tomu vôbec odhodlali.

Svätá zem tiež bola od Ježiša vždy do istej miery kresťanská a po vzostupe Konštantína Veľkého dokonca úplne kresťanská po stovky rokov. Moslimovia obsadili Jeruzalem až v roku 637. Bola tu tiež otázka pomoci východným kresťanom. Boli to byzantskí cisári, kto posielal na Západ prosbu za prosbou o pomoc proti brutálnemu islamskému nepriateľovi. Západné kresťanstvo dúfalo, že ak pomôže východnému, to sa opäť podrobí pápežovi. Tieto nádeje neboli nikdy úplne márne.

Boli vojny spravodlivé (napr. obrana kráľovstva Francúzska voči napadnutiu Angličanmi), no každá križiacka výprava bola ďaleko viac – bola to svätá vojna. V praxi to znamenalo, že takáto vojna bola „duchovne záslužná“, čo v podstate znamenalo, že každý, kto sa jej zúčastnil, dosiahol duchovné milosti, ako napríklad odpustenie trestov za hriechy, a ak v nej padol, bol Nebom i Cirkvou považovaný za mučeníka. Opäť Roberts:

Svätá vojna bola obetou. Bola obetou z lásky, ale aj z povinnosti, ktorá bola uložená triede rytierov. Križiacka výprava bola krížovou cestou – napodobovaním samotného Krista. Križiacke výpravy boli vo svojej podstate hnutím, ktoré sa zakladalo na kresťanskom učení o vhodnom použití násilia, sily a spravodlivej vojny.“

Samozrejme, nie všetci križiaci sa držali týchto zásad, ale samotné križiacke hnutie nebolo vo vtedajšom ponímaní prestúpením kresťanského učenia. Sám J Stephen Roberts je presvedčený, že zjavný pacifizmus dnešného kresťanstva pramení v tom, že do značnej prijalo ateistického ducha humanizmu a osvietenstva.

Vrátiť sa ku koreňom

Kresťanstvo sa bude musieť vrátiť k týmto svojim princípom. Len silné kresťanstvo pretkané duchom križiackych rytierov dokáže na poslednú chvíľu zachrániť nielen seba samé, ale aj národy Európy, ktoré čím ďalej, tým viac začínajú pociťovať ťarchu bezbožných ideológií a zvlášť masovej nekontrolovateľnej migrácie z tretích krajín.

Kresťania mnohokrát v minulosti zachránili Európu. A ak sa vrátime k svojim koreňom, môžeme ju zachrániť znova – a následne nanovo vybudovať.


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Otec Kramara vyzýva kvôli Viganovi, aby všetci katolíci „priznali farbu“ či sú katolíkmi alebo nie. Myslí skutočne všetkých? A čo si pod „katolíkom“ vlastne predstavuje?

Britský hudobný skladateľ iniciuje petíciu laikov za zachovanie tradičnej latinskej sv. omše

Nigerijskí biskupi varujú pred dohodou s EÚ, lebo umožní presadiť LGBTQ agendu a potraty

Biskup Schneider v rozhovore o svojej novej knihe s názvom Uteč pred herézou: V Cirkvi dnes vládne modernizmus odsúdený pápežom Piom X.