7. október zostane už navždy pamätným dňom legendárnej námornej bitky pri Lepante

7. októbra 2025   Krátke správy

Na 7. október pripadá sviatok Panny Márie Ružencovej. S týmto dňom však, ako aj s predmetom sv. ruženca, už navždy zostane spätá legendárna námorná bitka pri Lepante, v ktorej námorné sily pod vedením mladého Dona Juana de Austria dokázali poraziť flotilu rozširujúceho sa Osmanského impéria.

V roku 1571 bola situácia európskych kresťanských kráľovstiev zúfalá. Už letmý pohľad na mapu z tých čias prezrádza, že Osmanská ríša zaberala takmer polovicu (!) južnej Európy a na Apeninský polostrov sa hrnula z dvoch smerov: od Stredozemného mora, pričom hrozilo, že obsadí Sicíliu a následne bude postupovať na sever, alebo od pomedzia Rakúska a Uhorska, kedy by mohla obsadiť Viedeň, odtiaľ postupovať na Benátsko a ďalej na Rím.

Našťastie, iba o šesť rokov skôr sa podarilo 700 maltézskym rytierom a asi 5000 miestnym obyvateľom ubrániť ostrov Malta proti 40-tisícovej armáde osmanských Turkov. Tento zázrak sa podaril vďaka dôkladným opevneniam, taktike, vynálezom, ale aj obetavosti a v neposlednom rade pevnej viere obrancov. Ak by Malta padla, na Sicíliu by to bolo už doslova ako cez záliv.

V každom prípade, osmanské loďstvo zostávalo silné a sultán dočasne svoju pozornosť zameral na ostrov Cyprus, patriaci v tom čase Benátskej republike, ktorý bol tak trochu tŕňom v päte moslimskému impériu. Väčšina ostrova už padla – civilisti zväčša gréckeho a talianskeho pôvodu – boli zmasakrovaní, pevnosť Famagusta sa však stále statočne držala. Prvotným cieľom Svätej ligy, ktorú tvorili Španielske kráľovstvo, Benátska republika, Pápežský štát a ďalší menší spojenci, teda bolo preraziť blokádu Famagusty a pevnosť zachrániť.

Pripraviť však zhruba 200 lodí, pričom na každej malo byť okolo 90 vojakov a až 240 veslárov, však nebolo jednoduché. Na jar 1571 vyplávali španielske lode z rôznych prístavov Pyrenejského polostrova, ale najprv sa zastavili v prístavoch Janov a Neapol, kde doplnili zásoby. Juan de Austria si medzitým „odskočil“ do Ríma pre osobné požehnanie pápežom Piom V. Ten veliteľovi (ktorý mal v tom čase len 24 rokov!) daroval aj krásnu, veľkú zástavu s Kristom a s nápisom: „In hoc signa vinces“ („V tomto znamení zvíťazíš“ – heslo Konštantína Veľkého).

Španieli a Benátčania, ktorí sa, mimochodom, nikdy nemali veľmi v láske, sa stretli v sicílskom prístave Messina, odkiaľ vyplávali spoločne s loďami Pápežského štátu i maltézskych rytierov na pomoc obliehanej Famaguste. Po ceste sa ešte zastavili na ostrove Korfu, kde sa obe najväčšie kresťanské loďstvá do seba takmer pustili, no hlavy schladila nielen správa o páde Famagusty, ale ešte viac správa o tragickom osude jej veliteľa Andreu Bragadina, ktorému Turci ponúkli možnosť prestúpiť na islam a zachrániť si tak život, no on odmietol so slovami: „Som kresťan a ako taký chcem žiť aj zomrieť. Verím, že moja duša bude spasená. Moje telo je vaše. Mučte ho, ak chcete.“

Hrdinského veliteľa na verejnom popravisku doslova zaživa rozrezali a stiahli z kože, pričom prítomní svedkovia počuli, „ako sa po latinsky modlí“ (Ľ. Taraba: V zájmu všeho křesťanstva: Bitva u Lepanta 1571, s. 151). Vzájomná nevraživosť Španielov a Benátčanov bola razom preč, všetci sa chceli Turkom pomstiť.

Blížila sa jeseň a Juan de Austria sa musel rozhodnúť, či prezimuje v prístavisku alebo pôjde na more vyhľadať nepriateľa. Mladý veliteľ sa rozhodol pre druhú možnosť a lode vyplávali.

7. októbra 1571 na seba narazili obe mohutné zoskupenia: vyše 200 kresťanských lodí proti zhruba 240 tureckým plavidlám. Slúžili sa sväté omše, následne chodil Juan de Austria po jednotlivých lodiach s legendárnym pokrikom: „Niet Neba pre zbabelcov!“

Zoskupenia rozdelené na stred, pravé a ľavé krídlo najprv na seba pálili z diel, následne sa malo prejsť na arkebúzy (strelné zbrane) a kuše (kresťania) a luky (moslimovia). Očakávalo sa, že lode budú do seba vrážať a o jednotlivé paluby sa bude bojovať v štýle boja muža proti mužovi. Avšak dve veliteľské lode, Real Juana de Austria a Sultana Ali Pašu si to namierili priamo proti sebe a aj sa zrazili. Veliteľské lode nasledovali menšie, a jedna do druhej narážali, takže v strede bitky vznikol doslova „ostrov“ do seba zaklinených lodí, o ktorý sa viedli boje na život a na smrť. Kresťanským lodiam sa podarilo od tohto „ostrova“ izolovať zvyšky osmanských lodí, zatiaľ čo kresťanské lode prichádzali stále nové a nové. Takto sa podarilo obsadiť a dobyť všetky osmanské plavidlá. Po dobytí veliteľskej Sultany bolo jasné, že víťazstvo už kresťanským silám neunikne. Očitý svedkovia opisovali, že všetky paluby boli „plné mŕtvol“, obzvlášť to platilo o dvoch vlajkových lodiach.

Známa je tiež vízia pápeža Pia V. Ten sa podľa dochovaných správ spolu so svojím okolím počas bitky modlil modlitbu sv. ruženca za víťazstvo. Pápež sa v jednom okamihu prestal modliť. Prítomným osobám vysvetlil, že to už nie je potrebné a že katolícka armáda práve zvíťazila. Oficiálna správa o víťazstve dorazila do Ríma o dva týždne neskôr, priniesol ju nuncius Facchinetti.

Je nutné si tieto veci pripomínať, zvlášť v našich podivných časoch, kedy pápeži a spolu s nimi i väčšina Cirkvi, robia presne opačné veci, ako by robili ich predchodcovia.

Matej Gavlák

Titulný obrázok, zdroj – snímka obrazovky, youtube Sand Rhoman History

PDF (formát pre tlač)