5S cesty života a 5S cesty smrti (1. časť): Ako sa darovať, ale nezničiť

Jakub Tužinský
27. januára 2026   Spoločnosť

Každý z nás sa chce mať v živote dobre. Napriek tomu často zakúšame pravý opak. Mnohí z nás sa chcú zmeniť, no nevieme ako na to. Aj keď vyvinieme nemalé úsilie, výsledky často nevidíme. Prečo je to tak? Aká cesta vedie k zmene?

Nebudem ponúkať instantné rady zo sebarozvojových príručiek. Zatiahneme na hlbinu. Ukážeme si kroky, ktoré vedú k premene nás samých – a aj to, čo nás v tejto premene brzdí. Verím, že nám to pomôže pochopiť dôležité súvislosti a možno aj časté chyby. No vykročiť musí každý sám.

Veľa svetla mi do tejto otázky priniesla kniha Mužský strach – kde sú jeho korene a prečo je skrývaný, ktorej autorom je o. Juraj Sedláček, preto budem vychádzať najmä z nej. Táto téma sa však netýka iba mužov – rovnako sa dotýka aj žien.

5S cesty života

Začneme jednoduchou schémou, po ktorej si vysvetlíme kontext jednotlivých slov i celého procesu:

Kruhový diagram – 5S cesty života

Sebauvedomenie

Je to situácia, keď človek dokáže zachytiť vlastné prežívanie. Teda to, čo sa v ňom deje. Moderným jazykom by sme mohli povedať, že sa dokáže sprítomniť. Uvedomuje si teda svoje emócie, myšlienky, ako aj to, čo ich spustilo. Vie tak lepšie vyhodnotiť a niekedy aj lepšie zareagovať. Prinajmenšom však zachytí, čo sa udialo, a to tvorí jeden z predpokladov pre sebapoznanie.

Sebapoznanie

Ak nedokážeme pracovať so sebauvedomovaním, je takmer nemožné pokročiť v sebapoznávaní. Nie sme vtedy schopní sebareflexie, sebakritiky a sebahodnotenia. A práve to sú predpoklady sebapoznania (popri štúdiu).

Človek tu zostupuje do svojich vlastných hlbín. O. Juraj Sedláček hovorí o zostupovaní do temnoty. Iní autori hovoria o odvrátenej strane mesiaca, ku ktorej treba odvahu, aby sa na ňu dokázal človek pozrieť.

Niekto výstižne napísal: „Áno, pravda vás vyslobodí, ale najprv vás zdeptá.“ A to je dôvod, prečo sa nám do toho „nechce“. Spôsobuje to utrpenie a odhaľovanie svojho vykonštruovaného Ja, ktoré nám pomáhalo „zvládať“ realitu, pred ktorou sme utekali.

Napriek bolesti je to prvý krok k získaniu vnútornej slobody. Čo človek nepozná, to ho ovláda a spútava.

Sebaprijatie

Ak sa človek nepozná, nemôže sa pravdivo prijať. Znie to logicky, no je to kľúčové. Existuje totiž množstvo materiálov a prednášok na tému sebaprijatia. No ak tam chýba priestor pre sebapoznanie, prínos je slabý a môže byť až škodlivý.

Prečo? Pretože ak žijem vo falošnej predstave o sebe, o ktorej si myslím, že je pravdivá, celé sebaprijatie budem vzťahovať na ňu. Pravdivú myšlienku nasadím na nepravdivý koncept. Skutočné sebaprijatie sa preto nedostaví. Naopak, môže prísť k frustrácii z toho, že to nefunguje. Svedomie totiž bude stále protestovať a my nebudeme chápať, ako je to možné.

Naopak, ak prejdeme sebapoznaním, ale nie sebaprijatím, bude to pre nás len trýznenie (o tom viac v druhej časti).

Skutočné sebaprijatie vedie k pozitívnemu pohľadu na seba a odstráni potrebu unikania pred sebou samým aj pred inými. Jeho ovocím je tiež rastúci pokoj vo vnútri (vo svedomí), keďže človek je vo väčšom kontakte s pravdou a realitou, a tým aj s Božou vôľou.

V tomto bode môže človek zakúsiť hĺbku Božej lásky, akú predtým zakúsiť nemohol. Bez ohľadu na to, akými ťažkosťami prešiel.

Sebavlastnenie

Keď sa zastavujeme, spoznávame a prijímame, sme blízko k sebavlastneniu. Vtedy totiž prijímame celú svoju minulosť, limity, prednosti i realitu, v ktorej sme zasadení, za svoje. Prichádza s tým dôležitý bod – preberáme zodpovednosť. Už nie sú vinní všetci naokolo, už sa nevidíme ako obete, ale stávame sa samostatnými osobnosťami, ktoré preberajú zodpovednosť za svoj život.

Toto je miesto, kde sa môžeme stať pánmi sami seba. Nie v zmysle ezoterického zbožštenia, ale v zmysle životných oprát. Tu sa aktivuje samostatné a prirodzené myslenie i konanie.

Sebadarovanie

Stať sa darom pre druhých je jedným z cieľov kresťanskej lásky. V tomto bode ľudia prinášajú obdivuhodné obete bez vyhorenia a zatrpknutia. Otec za rodinu, matka za dieťa, manžel za manželku či hasič za človeka ohrozeného ohňom.

Avšak nie je to možné bez všetkých predchádzajúcich krokov. Človek, ktorý sa nevlastní, ale napriek tomu sa obetuje, vyhorí a môže sa zničiť (opäť viac v druhej časti).

Opakujúci sa proces

Aj keď prejdenie týmito krokmi prináša životný obrat, nejde o jednorazový, ale celoživotný proces (preto kruhová schéma). Funguje to podobne ako aj v iných životných oblastiach – čím kto viac cvičí, tým lepším sa v danej disciplíne stáva.

Napríklad, keď sa človek v niečom dokáže skutočne darovať, stále potrebuje sebauvedomovanie, aby poznal aktuálny stav. To mu umožňuje rozpoznať, či sa opäť nenechal zatiahnuť do niečoho, čo vo svedomí nevníma ako správne (napríklad v predchádzajúcom zamestnaní).

Alebo vypozorujeme a spoznáme na sebe „novú“ slabosť, ktorú sme predtým nevideli. Takisto ju potrebujeme spracovať, prijať a prebrať za ňu zodpovednosť.

Čo ak sa „zasekneme“

Často nejdú veci podľa našich predstáv. Je to tiež niečo, čo sa potrebujeme učiť prijímať. Nemusí to byť hneď komplikácia. Neraz je to dokonca prirodzená a potrebná fáza. Nie každému idú veci rovnako rýchlo. A ani my sami nie sme vždy v top kondícii. Kvalitné veci potrebujú čas. Dôležité je nevzdať sa.

Niekedy sa však naozaj zasekneme v niektorom bode. To už zrejme signalizuje problém. V druhej časti si preto priblížime situácie, kedy človek do niektorého kroku nevstúpi alebo odmietne pokračovať.

Budú to karikatúry dnešných krokov. No nebudú menej zaujímavé, pretože ich poznanie nám možno pomôže rozpoznať svoju vlastnú situáciu. Dobre viem, o čom píšem, nie som žiadna výnimka. Venovať sa im budeme v nasledujúcej časti.

Teraz sa zamerajme na cesty života a premýšľajme o nich, pretože môžeme nájsť veľa podnetov pre svoj život.

Na záver

Aby sme na záver úplne nezabudli dýchať, pridávam malé odľahčenie. 😊

PDF (formát pre tlač)